"Kamže slečinky?". Mierne sme začali cúvať. Bolo ich veľa. Raz toľko. Aera ma chytila za ruku. Letmo sme sa na seba pozreli. Nevedeli sme čo robiť. Bola som vystrašená. "Čo chcete?" spýtala sa Nayeon trasúcim sa hlasom. "Len sa trochu zabaviť a vy ste nám prišli do cesty ako na zavolanie" povedal a pobavene sa zasmial. Narátala som ich jedenásť. "Mali by sme utiecť" šepla Miyeon. Celá sa triasla. S Haneul sme na seba pozreli. Vyzerala, že sa jej niečo črtá v hlave. Keď som otočila pohľad späť ku nim, boli rovno pri nás. Jeden z nich ma schmatol za ruku a potiahol k sebe. "Vyzeraš roztomilo" povedal a prstami mi stlačil líca. "Trošku sa s tebou pohrám" povedal veselo a nechutne sa usmial. Snažila som sa ho od seba odstrčiť. Bol však dosť silný. "Hej!" zrazu niekto skríkol. Všetci sme sa prudko otočili tým smerom. "Čo tak to si začať s niekym seberovným?!" povedal jeden z nich. Mali na hlavách kapuce a čiapky s rúškami. Bolo ich sedem. Vystrašila som sa. "Ďalší chalani?!" pomyslela som si. Nevedela som čo od toho čakať. Zrazu ma ten chalan, čo ma doteraz držal, odsotil a ja som padla na zem. "Tak fajn" povedal "ukáž čo dokážeš!". Ani neviem ako začali sa mlátiť. Nechápavo a vystrašene som na nich pozerala. Haneul rýchlo pribehla ku mne a pomohla mi vstať. "Rýchlo!" šepla mi. Začali sme ustupovať ako to len šlo. Potom sme sa rozbehli. Bežali sme po ulici čo nám sily stačili. Snažili sme sa rýchlo nájsť metro, ktorým by sme sa dostali späť na internát. Obzrela som sa za seba. Uvidela som ako bežia za nami. Miyeon skríkla a rozbehla sa ešte rýchlejšie. Urobila som to isté to nám ale nepomohlo. Dobehli nás veľmi rýchlo. V tej chvíli ma jeden z nich chytil za zápestie. Miesto toho aby ma zastavil, ma prinútil aby som bežala ešte rýchlejšie. Za nami bežala tá skupinka tých chalanov čo nás prepadli. Bočili sme do rôznych ulíc a uličiek. Bežali sme už dlho. Nevládala som. Po niekoľkých minútach sa nám ich podarilo stratiť. Všetci totálne zadýchaný sme zastali. Niektorý sme sa zvalili na chodník. "Som hladná!" povedala Aera a z batohu si vytiahla sáčik čipsov. "Zbláznila si sa?!?" začala po nej kričať Nayeon. Aera miesto toho aby na ňu nejako jej slová zapôsobili, ju odignorovala a začala čipsy ponúkať naokolo. Niektorý si radostne zobrali. Stále však mali zahalené tváre. "Ako sa dostaneme domov?" spýtala sa Miyeon mierne zúfalo. "Kde bývate?" spýtal sa jeden z ních. Mal pomerne hlboký hlas. Miyeon im povedala názov našej školy. "Ach, bývate na internáte?" spýtal sa ďalší. Tento stál no aj keď bol na nohách vyzeral byť pomerne nízky. Teda hlavne pri Haneul, ktorá stála vedľa neho a bola výškou zarovno neho. Prikývla som. Bolo to jediné na čo som sa po tom behu zmohla. Ďalší z nich mi zrazu podal flašu vody. Vďačne som ju prijala a vypila takmer celú. "Nemali by ste sa túlať takto v noci samé po meste!" povedal ten vedľa Haneul. "Môže to byť aj nebezpečnejšie ako teraz!" dodal. Naskočila mi mierna husia koža. Nechcela som si predstavovať nič horšie. Po nejakej chvíli sme sa všetci postavili a začali kráčať. O pár minút sme boli už v podzemí a čakali sme na metro. "Do čerta!" povedal jeden z nich keď sme prišli k bráne školy. "Čo sa deje?" spýtala sa Nayeon. "Zase zamkli skôr!" odpovedal jeden snažiac sa otvoriť dvere. Skôr než som sa nazdala niektorý preliezli bránu akoby to nič nebolo! "Viete liezť?" spýtal sa jeden. Mierne mimo som naňho pozrela, potom na bránu a znovu naňho. "Vyskoč mi na chrbát" povedal zrazu. Vyvalila som naňho oči. "Čo? Prečo?" spýtala som sa vystrašene. Zjavne nemal moc na mňa nervy a tak skôr než som sa nazdala si ma prehodil cez rameno a začal preliezať bránu. Keď bol hore zrazu ma zhodil a ja som padala k zemi! Slabo som vykríkla no presne v tej chvíli som skončila na rukách druhého. V slabom svetle od lampy na chodníku som pod jeho kapucou zahliadla hlbokú lícnu jamku. Zložil ma na zem a začali sme kráčať ku internátu. Vtedy som pochopila, že sú z našej školy. Alebo my z ich? Dokráčali sme ku vchodu no samozrejme, bol zamknutý. "Musíme vyliezť!" oznámil jeden. Znovu som na nich len ostala pozerať. Baby sa netvárili o nič rozdielne. Prešli sme trochu do zadu za budovu ku jednému z okien. Bolo asi meter a pol od zeme. Dvaja dali rabaka tretiemu a ten otvoril okno bez jediného problému. Potom vyskočil a zmizol dnu. "To nedám!" povedala Aera. Súhlasila som. "Ale dáš!" ozval sa jeden "a veľmi rýchlo!" dodal. Ďalší ma schmatol za rukáv mikiny a prudko ma začal ťahať. Všimla som si akésy svetlo. Väčšina sa dostala dnu, no my dvaja sme to už nestihli. Stiahol ma medzi kríky a na ústa mi priložil ruku. Druhou ma držal okolo pásu a tlačil ma čo najviac k sebe. Bol vysoký tak, že jeho brada bola akurát na mojích vlasoch. Svetlo sa priblížilo. Zalapala som po dychu. Ani som sa nepohla. V tichosti som sledovala ako strážnik prešiel okolo nás. Našastie si nás nevšimol. Keď zmizol za ďalším rohom, zložil mi ruku z úst a vydýchol si viac než ja. Chytil ma za zápästie a začal ma ťahať ku oknu. Ďalší dvaja sa zrazu vyborili zo zeme. Zlakla som sa ich. Až som takmer skríkla. V tom mi ale v sekunde zabránili. "Pšššt!" povedali obaja vystrašene a hneď sa začali obzerať. "Dobre" povedal jeden "a teraz rýchlo dnu!" povedal mi a naznačil aby som mu vyliezla na ramená. Bez jediného protestu som poslúchla. Čupol si a ja som sa postavila na jeho ramená. Z okna sa objavila Nayeon. Podala som jej ruky a pomohla mi vytiahnuť sa dnu. Takmer sme obe skončili na zemi no ustáli sme to. Hneď po mne naskákali dnu aj zvyšný traja. Zavreli okno a v tme sme kráčali po budove. Vyzerala celkom desivo. "Na ktorom poschodí bývate?" spýtal sa šeptom jeden. "Na piatom" odpovedala rovnako Miyeon. "Dobre tam ideme aj my" odpovedal. Nechali sme sa viesť. Vôbec som netušila kade idem, iba som ich mlčky následovala. Svietili sme si baterkou. Dvaja zmizli v jednej z izieb hneď na začiatku chodby. Ďalši traja o pár izieb neskôr. Ďalší dvaja zastali pri dverách oproti našej izby. Posledný nám posvietil na naše dvere. Na rozlúčku nám zakýval a potom tiež zmizol vo dverách oproti. Zavreli sme dvere a zapli svetlo. "Čo to pre pána bolo?!?" spýtala sa nechápavo Nayeon. "Netuším" odpovedala som "ale ešte teraz sa celá trasiem!" dodala som. Prikývla na znak, že aj ona. Chvílu sme tam mlčky sedeli a snažili sa to spracovať. Potom sme povybalovali všetok náš nákup a poukladali ho. Keď sme pozreli na hodinky zistili sme, že je jedna hodina v noci. Presne tri hodiny po večierke! Rýchlo sme sa prestriedali v sprche a šli sme späť. Predtým ako som zalahla do svojej postele, som skontrolovala či tam nie je niekto naviac. Našťastie spal v posteli napravo, ktorú som nechala prázdnu. Spal ako zabitý. Vypla som svetlo a zaliezla do perín...
