Všetci sme sa otočili smerom ku vchodu. Miyeon sa v momente rozbehla. "Myslela som, že zomriem!" rozplakala sa Nayeon a objala svoju sestru. My ostatný sme sa rozbehli rovno ku nim. "Budem ťa objímať koľko len chceš!" plakal Wooyoung na Mingiho krku. Haneul spolu s ostatnými sa hodili okolo krku Hongjoongovi. Ja som zamierila rovno ku svojmu spolubývajúcemu. "Už som sa začínala báť, že budem mať celú izbu len pre seba!" hovorila som popri tom ako som ho objímala. "Tú radosť by som ti neurobil" odpovedal a venoval mi úsmev. "V to som dúfala" potiahla som nosom. Postrapatil mi vlasy. Prinútili sme ich sa hneď prezliecť a zababušili sme ich do deky. Založili sme nanovo oheň a konečne sme sa mohli všetci napiť. "Čo vám to tak dlho trvalo?!" začal si ich doberať Jongho keď sme sedeli všetci v kruhu okolo ohňa. "Videl si čo je vonku?!" začal sa obraňovať Mingi. "Boli sme radi, že sme sa mohli aspoň na nejaký čas skovať" pridal sa Hongjoong. "Kde ste sa skovali?!" vyzvedal Seonghwa. "Ako sme kráčali po čase sme zistili, že sme sa úplne oddelili od všetkých a keďže počasie sa stále zhoršovalo museli sme sa niekam skryť a do rany nám prišla akásy diera v skale. Tak sme sa tam skovali aspoň na niekoľko hodín. Keď sa na chvíľu počasie ustálilo pokračovali sme ďalej. No kým sme sa sem dostali tak nás niekoľkokrát zasnežilo a museli sme sa prehrabávať snehom. Myslím, že keby tam neni tá baterka tak sem ani netrafíme. Vonku je snehu asi po krk ak by doňho niekto prepadol. A stále padá" pokračoval. "Myslíš, že sa to zlepší?" Yunho. "Úprimne nie" Hongjoong "je to stále zlé a sme pomerne vysoko v horách už takže sa to ani nemusí zmeniť. Môže to byť naopak stále len horšie. Myslím, že nie je dobré ani to aby sme tu zostávali dlho pretože nás môže zasypať lavína a už sa odtiaľto nedostaneme vôbec!" hovoril ďalej. "Po pravde možno má jaskyňa aj druhý východ. Neskúmali sme to. Utáborili sme sa tu aby sme videli na vchod a aby sme mohli stále kontrolovať situáciu ale aby sme boli v dostatočnom teple" odpovedal Wooyoung. "Tak či tak by sme tu nemali ostávať dlho. Má niekto funkčný telefon pre prípad núdze?" Hongjoong. Chalani si začali hladať telefóny. My baby sme to akosik riešiť nemuseli pretože sme žiadne nikdy nemali. S rodičmi sme vždy volali cez pevnú linku na škole. "Ja". "Ja tiež". "Aj ja". "Tak isto". "Vybitý". Všetci odpovedali. No našťastie väčšina z nich mala použitelný telefón. "Dobre" zhodnotil Hongjoong "keď už sme všetci a sme všetci v poriadku mali by sme si asi oddýchnuť trochu. Je už kopa hodín. Poďla počasia sa rozhodneme či budeme pokračovať alebo sa vrátime ale myslím, že všetci sme za to aby sme sa vrátili je tak?". Všetci sme súhlasne prikývli. "Dobre, baby choďte si lahnúť my sa budeme striedať po dvoch každé tri hodiny tak aby sme každy spal aspoň 6 hodín" povedal Hongjoong. Ostatný súhlasili a hneď sa začali dohadovať kto budú prvý dvaja. Z niekoľkých diek sme si urobili akýsi pelech a potom sme sa prikryli dvomi, ktoré ostali. "Zmestíme sa tu aj my?" spýtal sa Yunho keď už sme boli všetky na seba nalepené. Trochu sme sa posunuli a tak sa vytvoril priestor pre ďalších štyroch. Seonghwa si ľahol vedľa mňa. Akosik som v momente pustila Nayeon a otočila sa k nemu. Šlo z neho väčšie teplo ako z nej. "Takto ma opustiť" povedala na oko urazene Nayeon. "Môžem ju nahradiť ak chceš" ponúkol sa Mingi. Nayeon nadšene súhlasila. "Aj ja chcem!" povedala zrazu Aera. Haneul a Miyeon sa ku nej pridali. A tak sme nakoniec každá skončili zo svojím osobným radiatorom. Viac ľudí, väčšie teplo.
"Baram vstávaj!" triasol mnou niekto. Pootvorila som oči a zistila, že Hongjoong kľačí rovno nado mnou. "Musíme ísť. Počasie je teraz v tejto chvíli dobré! Nemáme času nazvyš!" hovoril. V momente som sa prebrala. Seonghwa mi podal kúsok keksu a ja som sa rýchlo obliekla. Všetci sme sa pobalili a čo najrýchlejšie opustili jaskynu. Zostup dole bol naozaj náročnejší než výstup. Museli sme ísť pomaly a dávať obrovský pozor kam stúpame aby sme sa neprepadli do snehu. Napadlo ho naozaj veľa. Bolo ešte stále pomerne skoro ráno. Slnko pomaly vychádzalo. Bolo naozaj náročné zostupovať dole a tak chalani všetkých pripevnili karabinami o jedno dlhokánske lano. Pripevnili sme ho o vchod jaskyne a potom sme zostupovali dole. Až vtedy som si uvedomila ako vysoko naozaj sme. Predovšetkým keď som sa porozhliadala okolo seba. Bolo to krásne. Tie nádherne zasnežené štíty vrcholov hôr a tá vzdialená a miniatúrna krajina hlboko pod nami. "Neponáhlajte sa. Zostupovať budeme pomaly!" zakričal Wooyoung. "Zbláznil si sa?!" ohriakol ho Seonghwa "nekrič! Môžeš spustiť lavínu a všetkých nás zabiť!". "Do riti" povedal Wooyoung keď si uvedomil jeho slová "prepáč už budem mlčať" odpovedal mu. "Tá sa môže spustiť tak či tak" ozval sa Yunho, ktorý kráčal za mnou "snehu napadlo priveľa a je ťažký takže sa môže spustiť hocikedy". "Takže mám radšej kráčať rýchlejšie?" spýtal sa ho Wooyoung. "Nie udržuj rovnaké tempo aby sme všetci stíhali" odpovedal mu Yunho. Chalani sa rozhodli, že budeme kráčať tak aby sme mali každá pred sebou aj za sebou niekoho z nich s tým, že na začiatku aj na konci budu dvaja. Okrem lana sme mali každý aj palicu aby sme sa mohli zapierať. Zostup bol viac bolestivý na nohy než náročný. Trval dlhšie než sme čakali. Zrazu sme všetci prudko zastali. "Čo sa stalo?" otočil sa Wooyoung dozadu snažiac sa nekričať príliš nahlas. "Lano došlo alebo sa o niečo zachytilo!" odpovedal Hongjoong. "Čo teraz?" spýtal sa Mingi zo stredu. "Musíme ho uvoľniť a dotiahnuť sem" povedal Jongho, ktorý bol na úplnom konci. "Nevidím tu ale nič o čo by sme ho mohli nanovo zaháknuť" pridal sa San. "Čo teda?" spýtal sa Yeosang. "Ostante tu! Ja z Jonghom sa vrátime hore a zistíme čo sa deje" povedal Hongjoong. Obaja sa odhákli od lana a začali popri ňom postupovať hore. Posadali sme si a sledovali ich. "Prečo sa odhákli?" spýtala sa Nayeon, ktorá bola za Yunhom. "Asi aby to vyšlapali rýchlejšie" odpovedal Seonghwa. Trvalo to už aspoň hodinu. Všetci sme začínali mrznúť. Zrazu som ucítila ako sa lano uvolnilo a nebola som jediná. "Podarilo sa im to?" Mingi. "Nie, niečo je zle!" povedal Yunho. "Lano nie je pevné o nič nedrží" odpovedala Haneul z konca. "Ostante sedieť ani sa nehýbte!" povedal Wooyoung. "Zjavne ho museli uvolniť a teraz hľadajú o čo ho znovu pripevnia" Yeosang. "Snáď" odpovedala Aera. Prešla ďalšia dlhá chvíľa. Lano bolo stále volné a chalanov nikde. "Toto sa mi prestáva páčiť!" povedal San. Yunho prikývol. "Len nepanikárme" povedal Seonghwa, ktorý sám nevyzeral práve nadšene. "Niekto tam musí ísť! Možno potrebujú pomoc!" protirečil mu San. "Ak tam pôjdeš môžeš sa stratiť! Podľa lana sa teraz nemôžeš orientovať a počasie sa môže každú chvíľu zmeniť!" dohováral mu Yunho. "To ich tam mám nechať?" mierne skríkol San. "Počkajme ešte chvílu" navrhol Yeosang "ak sa nevrátia dvaja im pôjdu naproti!" uzavrel. Chalani súhlasili. Nebola som z toho práve nadšená. Nepáčilo sa mi kam to celé smeruje. Prešla možno ďalšia hodina. San sa postavil a odopol sa od lana. Wooyoung ho následoval. "Čo budeme robiť?" spýtala som sa. "Čakať či sa stratia aj oni alebo sa vrátia" odpovedal Seonghwa a Yunho mu na to prikývol. Po niekoľkých minútach obaja dobehli naspäť celý zadychčaní. "Podte potrebujeme pomoc" povedal Wooyoung chalanom. "Čo sa stalo?" spýtala sa Nayeon. "Zapadli" odpovedal San. Chalani sa v momente odopli a začali bežať za nimi hore. "Ani sa odtiaľto nepohnite!" prikázali nám. "Vážne si myslia žeby sme sa same niekam pustili?!" povedala Aera "možno som idiot ale nie som samovrah" dodala. "Dúfam, že sú v poriadku" povedala Miyeon. "Pokial len zapadli tak by mali byť" povzbudila ju jej sestra. "Záleži od toho ako hlboko" povedala som. Nayeon prikývla. Všetky sme tŕpli sediac pri sebe. Lano sa zrazu prudko naplo a keďže som bola teraz prvá ja, poriadne ma šlahlo do boku. "Au" vyšlo zo mňa. "Si v poriadku?" spýtali sa všetky naraz. Prikývla som. "Oblečenie a hlavne bunda to stlmili ale trochu to bolelo" odpovedala som. Bolelo to dosť hlavne keď ma to potiahlo o čosi hore ale nechcela som strašiť zbytočne baby. Dlho sa nič nedialo. Začínali sme sa báť. No po ďalšej dlhej chvíli sa chalani začali v dialke objavovať. Vyzerali však, že majú naponáhlo. Doslova dobehli všetci k lanu a v sekunde sa oň pripli. "Nepanikárte, nekričte!" povedal nám Hongjoong. Chalani nás akoby obkolesili. "Čo sa deje?!" spýtala som sa viac než vydesene. V tej chvíli mi aj zima prestala byť. "Ja myslím, že asi viem!" povedala Nayeon a ukázala hore na kopec. "Áno rúti sa na nás lavína preto sa všetci poriadne držte a modlite sa aby to lano vydržalo!" povedal Hongjoong rovnako vydesene. "Pomoc sme už zavolali no môžme len dúfať" povedal Yunho. Pozrela som hore na obrovskú masu snehu, ktorá sa nekontrolovatelne rútila obrovskou rýchlostou dole priamo na nás. Aj keby sme sa rozhodli utekať dole, nestihli by sme prejsť poriadne ani 50 metrov. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Všetci sme sa pochytali a snažili sa čo najviac držať pri sebe. Chceli sme zabrániť tomu aby nás od seba odtrhla. Zem sa začala nekontrolovateľne otriasať. Keď som zodvihla hlavu prvé kúsky boli už pri nás! Mingi mi prudko sklonil hlavu tesne predtým ako nás ten sneh zavalil. Bola to tak obrovská sila. Bolelo to! V momente som cítila ako moje telo skrehlo od zimy. Nedokázali sme sa udržať. Odtrhlo nás to! Nevedela som vnímať toho veľa iba som vedela, že som klesla o niekoľko metrov dolu! A, že aj napriek Mingiho snahe som dostala ranu do hlavy. Točila sa mi a vôbec som nevedela byť pri vedomí no snažila som sa. Skĺzla som ešte niekoľko ďálších metrov keď do mňa vrazila obrovská kopa snehu. Lano to nevydržalo. Cítila som to. Muselo sa pretrhnúť pretože som odletela úplne na inú stranu! Bola som zavalená snehom a zhlboka som dýchala. Bol ťažký a tlačil ma ešte viac dolu. Po niekoľkých minútach sneh ustál. Chcela som sa vyhrabať na povrch. Bolo ho však priveľa. V hlave mi hučalo a celé telo ma bolelo. Nedokázala som sa poriadne ani hýbať. Vôbec som si necítila nohy! Od zúfalstva som skríkla a rozplakala sa. Nechcela som takto zomrieť! Snažila som sa znovu hrabať no sneh sa len ďalej posúval dolu. Nemalo to zmysel! Nebol tu vôbec žiaden vzduch! Snažila som sa si aspoň nejako chrániť tvár nech sa mi do nej sneh nedostane. Všetko bolo márne nech som skúšala čokolvek. Bola som tak vyčerpaná, že som to začínala vzdávať. Nedúfala som, že nás niekto zachráni. Ani v to, že niekto z nás to prežil. Akosik som úplne stratila vieru. Predtým ako som začala úplne strácať vedomie som sa zmohla ešte na jednu vec. Rukou som prudko prerazila sneh nad sebou. Či som dosiahla povrch alebo nie, som už zistiť nedokázala...
