Veriť či neveriť?

37.časť

Darcy začala plakať tak s ňou mama odišla na horné poschodie a v obývačke som zostala len ja s otcom a policajtmi. Sedela som na potrhanej sedačke a rozmýšľala, čo sa tu deje. Nemala som ani pomatia či to má niečo dočinenia s Joshom a somnou alebo nás jednoducho nejaký hajzli prepadli. V každom prípade na to musí ten čo to spravil doplatiť. Nechápem, čo je to za nápad nám prevrátiť dom hore nohami.

"Slečna Johnsonová, môžem vám položiť pár otázok?" Vyrušil ma hrubý hlas staršieho policajta. Zdvihla som k nemu hlavu a pomaly prikývla. Trochu som sa bála ale však sú to len nejaké otázky, "Takže Kelly, nebude ti vadiť ak ti budem tykať?" Slušne sa opytá.

"Nie, nebude." Prikývne a pozre sa do nejakých papierov, čo drží v ruke. Trochu sa zamračí a potom mi venuje pohľad a otázku.

"Máš nejaké podozrenie kto by mohol tento čin spraviť?" Táto otázka ma zaskočila. Mám podozrenie a dokonca veľké. Podozrievam, že za toto môže Josh. V poslednej dobe sa choval dosť divne a ešte k tomu mi dopomohol aj John s tým, že mi povedal ako mi Josh klame. Klame mi skoro po celý čas čo som s ním a ja o tom nemám ani ponatia. Ale problém je, že neviem v čom mi klame ale niekto hlboko vnútri mi niečo hovorí že on má v tomto ruky. Najradšej by som tomu policajtovi teraz všetko povedala ale nemám na to odvahu. Nemám odvahu potopiť človeka, ktorého milujem. Nemôžem a nechcem.

"Nie, nemám." Som si istá že mi ten policajt neverí ale nevracia sa k tomu.

"S kým si sa v poslednej dobe stretávala?"

"Bolo veľa ľudí, s ktorými som sa za posledné týždne stretla." Cítim sa nepríjemne. Nechcem mu hovoriť moje osobné veci a už určite nie to, že s kým sa stretávam. Čo je vlastne jeho do toho?! Áno, chápem že chce zistiť kto toto spravil ale nemyslím si že by to bol nikto z môjho okolia. Teda, okrem Josha. Pri tom mám pár pochýb.

"Môžes mi povedať meno jedného človeka, s ktorým si bola v poslednej dobe najviac?" Pri tej otázke som vedela že sa z toho už nevyvlečiem a najlepšie bude keď jednoducho mu budem zodpovedať na všetky otázky.

"S Joshom Loganom."

"V akom si vzťahu s Joshom?"

"Chodíme spolu už dosť dlhý čas. Na začiatku sme boli len dobrý kamaráti, ktorý sa postupne spoznávali a potom sme sa dali dohromady." Vysvetlím a jemne sa usmejem pri spomienke, keď sme ešte neboli spolu. Spomínam na to keď sa Josh vlámal ku mne do izby a chcel aby som mu dala šancu. Alebo na naše prvé stretnutie v autobuse. Keby nebolo jeho tak sa asi rozčapím na zemi.

"Mala si niekedy podozrenie že je to niečoho zapletený?" Toto bol bod, ktorého som sa obávala.

"Prepáčte, ale nemienim odpovedať na takéto sprosté otázky! Ak si myslíte že to bol on tak nech sa páči, choďte si ho nájsť! Ale som si istá že on v tom prsty nemá." Nadrzo som sa postavila a so slzami v očiach som odišla do izby. Veci som pustila na zem a skočila na posteľ. Zaborila som hlavu do vankúša a kričala som. Vykričala som sa najviac ako som len vedela, no pokračovala by som keby ma nevyrušilo odkašlanie, ktoré sa ozvalo po celej izbe. Hlavu som otočilo smerom ku dverám a dosť ma prekvapilo keď som zahliadla ako tam stojí otec, ktorý má zatnuté päste a pozerá sa na mňa prísnym pohľadom. Odvrátila som zrak a zaborila som hlavu naspäť do vankúša. Vy si zo mňa tam hore robíte srandu? -pomyslela som si.

"Prečo si odtiaľ odišla?!" Ako ja nenávidím keď na mňa niekto zvyšuje hlas. No v tomto prípade to dokážem pochopiť.

"Musíš po mne stále kričať? Už ma z toho všetkého bolí hlava!" Posadím sa aby mi ešte náhodou nevynadal aj za to, že pri rozprávaní sa mám na neho pozerať. "Môžme sa aspoň raz porozprávať normálne bez toho kričania? Ako otec s dcérou?" Ja sama som nechcela veriť tomu čo som povedala. Ale je to pravda. Už si ani nepamätám kedy sme sa naposledy normálne rozprávali. Jeho reakciou som si nebola istá keď si sadol ku mne na posteľ.