20.časť

383 18 2
                                    

"Chcem sa ti ospravedlniť." Povedal a pozrel sa mi do očí. Mám pocit že v poslednom čase sa mi každý len ospravedlňuje.

"Za čo presne? Pokiaľ viem spravil si toho dosť." Zamračila som sa.

"Za to čo som ti robil posledné dva roky. Nezaslúžiš si to. Viem že teraz možno nebudeš veriť že niečo takéto vychádza z mojích úst, ale ani ja sám tomu neverím. Keď som začal chodiť so Zoe, pochopil som že všetko čo som vám robil, tým myslím že ako som vás urážal a podobne, budem ľutovať do konca môjho života. Bol som totálny magor." Dopovedal a ka som sa na neho pozerala s otvorenou pusou. Má pravdu, nemôžem uveriť že niečo takéto vychádza z jeho úst.

"No... A čo Charlie?"

"Na toho sa môžem akurát tak vykašlať. Na väčšinu vecí ma navádzal on, bol som sprostý že som ho počúval. Je to sukničkár a aj keď sa o mne hovorilo že som bol aj ja, tak ti tu prisahám že som nikdy nemal dievča na jednu noc." Povedal úprimne. Všetko mi to začalo pomaly dochádzať. Možno že Adam nieje taký zlý ako si myslím. Mohla by som mu dať šancu a... Preboha! Kelly čo ti šibe?! Spamätaj sa! Tento človek ti začal ničiť stredoškolský život... Zobuď sa!

"Pozri, poviem ti pravdu. Zničil si mi začiatok stredoškolského života. Ako by si sa cítil ty?" Spýtala som sa. Zostal šokovane na mňa pozerať. Asi som mi dala trochu nečakanú otázku.

"Ja... Ne-neviem. Nezažil som to a ani nechcem. Prepáč mi to Kelly. Prepáč mi všetko. Prosím." Smutne sa na mňa pozrel. Jeho krásne oči skenovali tie moje.

"Adam ja..." Začala som ale on mi skočil do reči.

"Počkaj. Niečo pre teba mám." Z vrecka vytiahol malého plyšového sloníka. To je moja slabosť. Milujem plyšové hračky. Keď som bola menšia, tak som mala po celej izbe len plyšákov.

"Adam ty... Ty si hrozný. Stavím sa že ti Zoe pomohla s tým aby si mi dal plyšáka." Povzdychla som si.

"Možno trochu..." Zasmial sa.

"Ja... Nenávidím ťa." Zasmejem sa. "Dám ti jednu šancu. Spokojný?" Povedala som. Oči sa mu rozšírili. Na tvári sa mu vytvoril široký úsmev a objal ma. Zostala som šokovane sedieť a smiala som sa. Objatie som mu opätovala a po chvíľi sa odtiahol.

"Takže kamaráti?" Podal mi ruku. Prijala som ju.

"Kamaráti." Potvrdila som. Sedeli sme tam ešte asi 10 minút a on mi stále mlel že ho to všetko mrzí. Potom som odišla domov. Otvorila som dvere a v chodbe som sa vyzula. Prišla som do obývačky a tam už sedel aj oco.

"Ahoj." Pozdravila som ho. Usmial sa na mňa a potichu ma odzdravil. To mu už nestojím ani za pozdrav?

"Kde si bola?" Začal vyzvedať. Sadla som si vedľa neho.

"Vonku." Povedala som jednoducho. Pozrel sa na mňa prísnym pohľadom a ja som hneď vedela že mu to nestačí. "Bola som vonku s kamarátom."

"S kamarátom?"

"Vadí ti že sa bavím s chalanmi alebo čo?" Povedala som otrávene. Cítila som že tento rozhovor nedopadne dobre, ale popravde... Bolo mi to úplne ukradnuté.

"Áno vadí mi to." Povedal a otočil sa naspäť k televízoru.

"Ale mne nie. Je to len kamarát."

"Nechcem aby si sa stále bavila len s chalanmi. Nemáš normálne kamarátky?" Zvýšil hlas.

"Mám! Nechápem prečo ti to vadí! Nemôžes mi stále zakazovať čo mám a čo nemám robiť! Budem mať osemnásť... Tak sa s tým zmier!" Začala som kričať.

Veriť či neveriť?Where stories live. Discover now