Veriť či neveriť?

34.časť

"Zlato! Už je tu Josh." Zakričala mama na celý dom a ja som mohla byť šťastná že tu nieje otec. Ten by ma už ani von z domu nepustil keby počul túto vetu. Príprava mi netrvala moc dlho. Nebola som ani nejako extra oblečená alebo vymalovaná, jednoducho som si obliekla tmavo-modré šaty, ktoré mi siahali nad kolená a boli bez ramienok, a k tomu čierne sako. Medzi topánkami som rozmýšlala trochu dlhšie ale nakoniec som si vybrala klasické čierne boty na vyššiom opätku. Vlasy som si stiahla do copu a mierne som sa nalíčila. Nechcela som to nejako preháňať a myslím že na klasickú večeru, alebo kam to vlastne ideme, to stačí. Stále sa držím jednej veci a nerada ju porušujem. V jednoduchosti je krása.

Posledný krát som sa pozrela do zrkadla či je všetko v poriadku a po schodoch som zišla dole. Dávala som si pozor aby som sa na tých podpätkoch nezabila, čo by bol trapas. Pomaly som brala každý jeden schod až som sa živá a zdravá dostala do obývačky.

"Je vonku?" Pozrela som na mamu a tá veselo prikývla. Pri nohách som ucítila niečo malé až som si uvedomila že je to Darcy. Čupla som si aby som bola v rovnakej výške ako je ona.

"Mám ple teba dalcek." (budem to písať tak ako to má znieť :D) Zašušlala čo bolo pre mňa veľmi roztomilé. Vyrovnala svoje malé rúčky pred seba, v ktorých držala papier. Prevzala som si ho od nej a pozrela sa na výtvor. Je zvláštne aké majú deti predstavy. Bola to poriadna čarbanica, ale aj tak som si to vážila. Je to môj krpec a toto je asi ten najroztomilejší darček aký som kedy dostala. A to mi pripomenulo že poobede mi mama odovzdala darček, ktorý mi kúpili s otcom. Nový iphone 5s a k tomu kryt, na ktorom bol londýnsky Big Ben. Vážim si ich darčeky a som spokojná, ale mne by stačili aj skromnejšie darčeky. Niekedy mám pocit akoby si ma chcel otec kúpiť keďže on teraz živí rodinu lebo mama je na materskej.

"Ďakujem. Veľmi si to cením drobec. Zajtra budeme spolu celý deň." Pohladkala som ju malej ručičke a ona zostala smutná.

"Pleco zajtra? Ja cem byt teraz s tebou." Dupla nohou a urazene skrčila ústa. Áno, typické deti.

"Teraz to nepôjde zlatíčko. Zajtra môžme ísť spolu do parku alebo na nejaký zákusok. Čo ty na to?"

"No doble. Ale slubujes?" Usmiala sa a tým vycerila svoje drobné zúbky. Koľko ľudí hovorí že mať súrodenca je tá najhoršia vec... Presne to isté som hovorila aj ja keď mi mama oznámila že je tehotná, ale teraz? Teraz som šťastná že môžem mať pri sebe takého šmudla ako je Darcy.

"Sľubujem." Pobozkala som ju na líce a konečne som sa narovnala. Mamu som tiež pobozkala na líce a konečne som sa mohla dostať von z domu. Pred domom ma už čakal Josh opierajúci sa o svoju Audi, ktorá sa mi neskutočne páčila. Mám tušenie že som si ju obľúbila viacej ako jeho Range Rover, v ktorom sa teraz vozí kučeravec. Pomalým a svižným krokom som prešla až k nemu a celého som si ho obzrela. Na sebe mal klasické čierne jeany a k tomu čierne tielko. Mal odhalené celé ruky a tým pádom som nemohla odtrhnúť zrak od jeho svalov. Nechápem ako môže mať niekto také svaly, a to som Josha ešte nikdy ani v posilňovni nevidela. Stále som na ne zízala a absolútne som nevedela že čo robím. Prstami som sa dotkla zo svalov a prebudilo ma až Joshove uchechtnutie. Zamračene som sa na neho pozrela a prehovorila prvú vetu:

"Musíš ma niekedy so sebou zobrať do posilňovne." Povedala som celkom vážne a on sa začal smiať ako bláznivý. Čo som povedala zle? Áno, chápem že to nieje celkom vhodná veta ale ja som to proste musela niekedy povedať. "Čo je na tom také smiešne?" Ešte chviľu sa smial až sa konečne ukludnil. Louisova veta mi vždy zostane v hlave : "My chlapi sme zložitý."

"Nič. Prepáč, ja lenže som nečakal že týmto začneš konverzáciu. Ale inak zobrať ťa tam môžem hocikedy, keďže ju máme priamo v dome." Sladko sa usmial, čo ma privádzalo do šialenstva.