Krvavá mafia

XLV.

Ubehol asi týždeň a nič sa neudialo.
Našťastie.
Celý týždeň bol nudný, strávila som ho s pozeraním filmu s Teom alebo  som si zatrénovala v našej telocvični.

Zajtra sa vraciajú domov Bonnie a David. Neskutočne sa na nich teším. Strašne mi chýbajú.

"Bex? Pomôžeš mi prosím ťa?" ozvala sa Zoya z kuchyne, čo ja som si sedela s Ethanom a Summer pred telkou.

"Už idem!" ihneď som sa postavila.

"Čo treba?" vošla som do kuchyne a videla Zoyu ako si ledva drží taniere z krivej poličky.

"Preboha to čo si spravila?" pribehla som k nej rýchlo a podržala jej taniere.

"Nie len ako som ukladala taniere tak sa polička ako keby strhla." Snažila sa vysvetlovať.

"Proste spadol nejaky šróbik, čo drží policu." Povzdychla si.

"Aha už chápem.." šepla som a pomohla som jej dať dole z poličky taniere.

"Tea máš kde?" zrazu z ničoho sa spýtala.

"Netuším, asi sa niekam vyparil." povedala som neisto.

"Nepríde ti v poslednej dobe nejaký smutný?" spýtala sa.

"Ale áno..  chcela som s ním o tom hovoriť, ale teraz nejak odmieta o tom hovoriť." povedala som smutne.

"No, dobre... ja si to s ním vydiskutujem." žmurkla na mňa.

"Ale nemusíš si z toho robiť hlavu." mávla som rukou.

"Jasné, že musím." povedala tvrdohlavo a ja som len mávla.

______________

Po uprataní a opravenej poličke som sa vrátila do obývačky a sadla si do kresla oproti Summer a Ethana.

Po tajomky som ich kukala, ako sú spolu zlatí. Veľmi sa hodia sa k sebe.
Chvíľku sa tam muckali, objímali sa, hladkali sa a potom odišli na izbu.
Vidno na nich, že sa majú veľmi radi.

Chýba mi Teo. Chcem byť v jeho objatí, cítiť jeho vôňu, pobozkať ho, ale nie je tu teraz.
Škoda.

Ľahla som si na väčší gauč oproti mne a zahľadela do stropu. V hlave sa mi výrili rôzne myšlienky a zrazu mi zapípal mobil, ktorý bol položený na stole vedľa gauča.

Pozrela som sa na obrazovku a videla sms správu od nezmámeho odosielateľa.

Kto to je? Prebehlo mi v hlave.
Odkiaľ má moje číslo ten dotyčný?

Klikla som na správu, aby som ju zobrazila a mohla ju prečítať.

*Mám pre teba ponuku, ako si zarobiť. Len o tom nikomu nesmieš povedať.*

Bolo napísane veľmi divne a sama netuším, kto to je.
Odpísala som mu, že kto to je a ihneď som dostala správu.

Bála som sa ju otvoriť.

*Chcela by si vedieť, čo? Tak prídi dneska do baru Mystic o 7 večer. *

Po prečítaní správy som pocítila nervozitu a neistotu.
Čo keď si niekto zo mňa uťahuje? Mám ísť na to stretko?

Ozvalo sa ďaľšie pípnutie. Tento raz sa mi ruky triasli od strachu.

*Neváhaj. Máme tvoju sesternicu, ak ju chceš zachrániť, najprv musíš splniť moju úlohu. *

Dýchanie sa mi zastavilo. Nemohla som tomu veriť vlastným očiam.
Zase majú moju sesternicu? Kto to je preboha ?

Rýchlo som odpísala, že súhlasím a pôjdem na to stretko.

Čo keď naozaj majú moju sesternicu? A nedaj bože sa jej kvôli mne niečo stane?

*Jaké poslušné dievča toto... ale toto nikomu nesmieš povedať, lebo vieš čo bude potom. *

Došla mi ďalšia správa a mňa to ešte viac znervózňovalo.
Čo teraz?? "Prijala som " ponuku od cudzieho človeka, ktorý ma momentálne vydiera a sama neviem, či to je nejaký podvod alebo naozaj skutočnosť.

Pozrela som sa na hodinky, bolo presne o 6 večer. Ešte mám hodinu. Rozhodla som sa, že sa pôjdem chystať fyzicky aj psychicky.

Na google mape som si pozrela, kde sa nachádza ten bar a zistila som, že ten bar sa nachádxa mimo nášho mestečka. Čiže od nášho mesta je to asi 15 km.

Zrýchlila som si tempo a utekala do garáže. Tentoraz som sa rozhodla pre čierny mercedes.

Nastúpila som doň, ihneď naštartovala auto a vyrazila som.
Počas cesty som si furt preskakovala stanice v rádiud, lebo ani jedna pesnička sa mi nepáčila.

Keď som už mala riadne nervy, tak som radšej vypla rádio a šoférovala bez hudby.

Do cieľa som sa na prvý pokus trafila, nebolo to také ťažké násť toto miesto.
Zaparkovala som pred mohutnou budovou s veľkým a ružovo-kriklavovým nápisom Mystic.

Než som vystúpila mi zapípal mobil a ihenď pozrela sa na správu.

*68.*

Správa neobsahovala žiadne písmenko, len samé číslo.
Trochu som tomu nechápala a s neistým pocitom vystúpila z auta.
Pomaly som vykráčala ku sbs-károvi, ktorý sledoval každý môj krok.

Srdce mi bilo ako divoké, už som si myslela, že mi z miesta vyskočí.

Čím bližšie som bola tým väčší strach som mala.

"Čo chcete?" spýtal sa sbs-kár podráždene.
"Neviem.. mám tu stretko s niekým." Povedala som neisto.

"Ukážte mi číslo." povedal s jeho hrubým tónom.

Aké číslo? Pomyslela som si.

"Nič?" sbs-kár bol netrpezlivý.
Sama stále neviem, aké číslo myslel.

Počkať! Číslo 68!

"Číslo 68." povedala som nervózne a sbs-kára trochu zaskočilo.

"Áno, prosím nasledujte ma." jeho výraz tváre sa zmenil na nevinného anjela a viedol ma po tajných uličkách v budove.

"Tu vás čaká niekto." zastal, povedal a ukázal mi jedny dvere, do ktorých asi pravdepodobne musím vkročiť.

"Ďakujem." šepla som a jemne zaklopala na dvere.
Z druhej strany sa ozvalo "ďalej" a ja som vošla dnu.

Bola to veľká miestnosť plná kníh, obrazov a samých gýčovytými sochami a dekoráciami.

"Vítaj Bex." povedal niekto a venoval mi milý úsmev. Alebo falošný?
A inak, odkiaľ do frasa vie moje meno?

Postavil sa  zo svojej stoličky mladý chlap okolo 30ky, s blond vlasmi, modrými očami a 180cm vysoký.

"Tak Bex. Ja som John Cutthberg, Mikeov brat. Teší ma." vystrčil ruku pred sebou na znak podania ruky a mňa zamrazilo na mieste.

Čaute ľuďkovia!
No wau? Wau! 9K videní a 470votes? Neverím vlastným očiam! :D

Takýto úspech som nikdy nemala. Takže zo celého ❤️ vám ďakujem! Ste úžasní! Stále a pevne verím v tom, že sa
vám môj príbeh páči! ❤️

Síce sa približujeme ku koncu, tak mám otázočku. Prečítali by ste aj druhú sériu tejto knihy? 🤔 Keď áno, tak určite napíšte názor alebo nejaký koment. 😋

Peknú nedeľu. 😊