Svedok

32. kapitola

"Strieľala si už niekedy?" spýtal som sa a prisadol si k nej na matrac. Odpoveďou mi bolo len záporné pokrútenie hlavy a pohľad stále venovaný len zbrani. Videl som ten strach a neistotu v jej očiach. "Dám ti rýchlokurz, dobre?" usmial som sa a ona mi odpovedala smiechom. Nebol to jej tradičný veselý smiech, ale skôr v ňom bolo cítiť zúfalstvo a strach. No aj napriek tomu som si uvedomil, že mi ten jej smiech chýbal. Kedy sa smiala naposledy?

"Zbraň musíš držať takto. Teraz si polož ukazovák na spúšť, teda sem. Opatrne." postupne som jej presúval prsty po pištoli, tak aby ju držala správne. "Keď budeš chcieť vystreliť, musíš ju stlačiť. Je nutné držať ju v rukách pevne, aby si ňou potom v tom šoku nemykla a neminula tak cieľ."

"Ďakujem, ale snáď to nebudem potrebovať." povzdychla si a opäť sa pozrela do svojich rúk, kde ešte stále držala zbraň.

"Neboj sa, zvládneme to a potom ťa pozvem do kaviarne, dobre." žmurkol som a miestnosťou sa opäť ozval jej zvonivý smiech. Usmial som sa na ňu a objal ju. Vedel som, že objatie je to čo teraz najviac potrebuje. Cítil som ako pravidelne dýcha a tiež som mohol nasať jej novú vôňu. Cítil som pot a krv, ale aj potlačený čokoládovo-broskyňový šampón. "Myslíš, že už ubehli tie dve minúty?" spýtal som sa len čo som sa odtiahol.

"Asi áno. Ideme?" usmiala sa odhodlane, ale ja som vedel, že to je len maska a pod ňou je veľmi vystrašená a neistá. Na znak pripravenosti som sa postavil a podal jej ruku, aby som jej pomohol vstať. Len čo som ju pustil, spadla. Našťastie ju moje rýchle reakcie stihli zachytiť a zabrániť tak tvrdému dopadu.

"Si v poriadku?" opýtal som sa ustarane. Keď len prikývla, rozhodol som sa zas povoliť stisk, ktorým som ju držal. Hneď ako som tak spravil, sa ocitla naspäť na matraci. Zohol som sa k nej a odhrnul jej čierne rifle a tak som uzrel jej opuchnutý a jemne zmodraný členok. Opatrne som sa dotkol najtmavšie sfarbeného miesta a ona okamžite sykla bolesťou. "To nevyzerá dobre, ako sa ti to stalo?"

"Nath." jediné jej slovo všetko vysvetlilo a tiež poriadne naštvalo moju už upokojenú náladu. Nenávidel som to meno. Vlastne som nenávidel každú jeho črtu: jeho vlasy, smiech, tvár, oči, proste všetko. Prisahal som, že ak sa odtiaľto dostaneme, nájdem ho a dostanem ho za mreže alebo mu spôsobím takú bolesť akú on nám. Ak sa odtiaľto dostaneme, stále je tu to ak. S Marinettiným zranením naše šance na prežitie rapídne klesli.

"Dokážeš to?" ignoroval som jej odpoveď, pretože som vedel, že by som sa len zbytočne rozčúlil a to teraz naozaj nepotrebujeme.

"Musím." vzdychla a s mojou pomocou sa zase postavila na nohy. Tento raz sa udržala v vzpriamenej polohe aj bez mojej pomoci, hoci som bol pripravený chytiť ju, ak by to neustála. Pomaly prešla až ku dverám a pri každom kontakte jej ľavej nohy s podlahou sa jej tvár skrivila do uboleného výrazu. Tesne pred východom z našeho väzenia sa jej opätovne podlomili nohy. Vďaka tomu, že som pri nej stál, som ju stihol podoprieť a zabrániť tak ďalšiemu tvrdému dopadu na zem.

"Určite to zvládneš?" nadvihol som obočie pochybujúc o jej aktuálnom stave. Nebol som si istý jej schopnosťami obmedzenými zranením a nechcel som riskovať jej život. Odpoveďou mi bolo len jej odhodlané prikývnutie. "Luka hovoril, že sú pred dverami dvaja strážnici a aj my sme dvaja. To znamená jeden na jedného. Zoberiem si toho vpravo, súhlasíš?" znova len prikývla a ďalej venovala zhypnotizovaný pohľad dverám. Otvoril som dvere a hneď udrel gorilu sediacu po mojej pravej ruke zbraňou po hlave. Jeho hlava okamžite narazila o stenu a v tejto polohe aj zostala. Obzrel som sa, aby som vedel ako si Mari poradila s druhým bodyguardom. Keď som ale videl už otáčajúceho sa strážnika a Mari paralyzovane stáť na mieste a sledovať jeho pohyb, vedel som, že musím reagovať. Zopakoval som ten istý pohyb ako pri mužovi vpravo a oddýchol si až keď sa jeho telo zviezlo omráčene po stene na dlážku.

...

Mám problém. Povedala som, že posledné tri kapitoly venujem trom z vás, ale ja si nedokážem vybrať len troch. Myslela som si, že pri písaní každej kapitoly budem myslieť len na jednu z vás, ale teraz som rozmýšľala nad všetkými povzbudzujúcimi komentármi, ktoré som dostala. Takže som sa rozhodla, že túto kapitolu venujem dvom z vás za vašu podporu. Jednej z vás spätne venujem včerajšiu kapitolu a dnešnú tej druhej. Neviem ale či to pôjde pretože Wattpad mi práve teraz trocha štrajkuje. 😑

@Datlovnice02 ďakujem za tvoje komentáre a votes, ktoré prišli v pravú chvíľu. Už som si myslela, že tento môj príbeh čítajú len dvaja ľudia, preto ma tvoje komentáre veľmi potešili a znova nakopli k písaniu. Naozaj ma to veľmi nabudilo, keď som sa sem po tej mojej niekoľkomesačnej prestávke vrátila. Ešte raz ti musím povedať ďakujem za tie tvoje komentáre, ktoré ma vždy zahriali pri srdci. 😊

@Ravenne97 Pôvodne mala byť táto kapitola venovaná len @Datlovnice02, ale tvoje komentáre pri posledných dvoch kapitolách ma neuveriteľne potešili. Keď som si ich prečítala, bola som vonku a usmievala som sa pri nich od ucha k uchu a ľudia sa na mňa čudne pozerali. 😅 Vlastne som sa tak usmievala celý deň, pretože si mi ho zlepšila a za to ti patrí jedno obrovské ďakujem. ❤

Dúfam že sa vám dnešná kapitola páčila. Mimochodom, musela som celú kapitolu písať odznova, pretože som ju omylom vymazala. 🙄 😑 924 slov znamená môj nový rekord. 🎉