Svedok

19. kapitola

Z klubu domov som dobehla v rekordnom čase. Trvalo mi to len 5 minút, ale moje pľúca išli vybuchnúť. Zastavila som pred dverami pekárne, ktorá patrí mojej rodine už niekoľko desaťročí. Moja prababička vždy milovala pečenie a tak, keď stretla môjho pradeda, ktorý pochádzal z bohatej rodiny, svoj sen zrealizovala. Spolu si kúpili malé priestory v centre Paríža a otvorili si neveľkú pekáreň, ktorá sa postupne dedila z generácie na generáciu a teraz ju vlastnili moji rodičia. V budúcnosti ju chcú prenechať mne, ale o to nemám záujem. Chcem cestovať, užívať si život, spoznávať nových ľudí a to všetko s Nathom. Chvíľu som pred pekárňou stála a unavene oddychovala. Konečne som sa trocha vydýchala a tak som opatrne vošla dnu. Zavrela som dvere a potichu vybehla po schodoch. Keď som bežala hore, všimla som si, že sa v kuchyni svieti. Asi otec zase je svoju neskorú večeru. Keby o tom vedela mama, tak by to nedopadlo veľmi dobre!

"Teraz sa chodí domov, mladá dáma?" ozval sa z kuchyne mamin hlas a prerušil ma v ceste. Už som bola na poslednom schode! Prečo je tak neskoro hore? A ešte k tomu to oslovenie! Slovné spojenie 'mladá dáma' neveštilo nič dobré. Otočila som sa na schodoch a zišla do kuchyne. Po ceste som sa psychicky pripravovala na kázeň, ktorá o pár minút aj prišla.

"Kde si toľko bola?! Mala si prísť pred dvomi hodinami!" spustila mama. Otec len stál pri linke a prikyvoval ako poslušný psík. Sadla som si na stoličku a prevrátila očami. Myslela som si, že si to nevšimla. Omyl! "A neprevracaj očami! V poslednej dobe si sa strašne zmenila! Flákaš sa, zhoršili sa ti známky, piješ a suseda ťa minule videla fajčiť!"

"Bože mami, vyvádzaš akoby som bola prvá. Vieš koľko ľudí v mojom veku fajčí?!" bránila som sa.

"No možno ľudia z tvojej partie áno, ale ja si neželám aby to robila aj moja dcéra! Ľutujem, že som ti dovolila ísť na tú strednú školu. Úplne si sa tam pokazila!"

"Nepokazila!"

"Ale áno! A ten tvoj frajer je tiež pekný grázel!"

"Nath nie je žiadny grázel!" kričala som. Do mňa sa môžu navážať koľko chcú, ale Nath nespravil nič zlé!

"Je! Vieš čo sa o ňom rozpráva? Ľudia hovoria, že o pár rokov bude na odvykačke, vo väzení alebo mŕtvy!"

"Tí ľudia o ňom nič nevedia!"

"Naozaj? Susedin syn je policajt a hovoril, že ho vraj podozrievajú z nejakej krádeže!" tvrdila nahnevane moja matka.

"To je kravina!" bránila som ho opäť. Raz mi na narodeniny síce ukradol zopár sladkostí, ale to nič nie je. A som si istá, že nič väčšie by neukradol!

"Ty si úplne slepá alebo len hlúpa?! Zakazujem ti stretávať sa s ním!"

"Nemôžeš mi to zakázať. Je to môj spolužiak, v škole ho stretávam každý deň." uchechtla som sa jej nezmyselnému trestu.

"Preložíme ťa na inú školu a celý zvyšok prázdnin budeš mať zaracha. No a aby som nezabudla odovzdáš mi všetku elektroniku." uzatvorila mama.

"Nemôžem ísť na inú školu!" kričala som nahnevane. Nech mi zoberie mobil a zakáže chodiť von, ale nemôže ma preložiť! Prišla by som o všetko: o priateľa, kamarátov aj o celú svoju partiu. V očiach sa mi zaleskli slzy. To mi predsa nemôže spraviť!

"Na to si mala myslieť skôr! A teraz choď okamžite do svojej izby!"

"Nemáš právo ma dať na inú školu bez môjho súhlasu! Nebudem tam chodiť."