Svedok

29. kapitola

.........Pred dvoma mesiacmi......

Sedel som v kuchyni u Bridgette a pil zelený čaj. Užíval som si to ticho a pokoj, ktorý som v jej prítomnosti cítil. Znova som si odpil a nechal tú omamnú chuť čajovníkových lístkov a sladkého medu skĺznuť po jazyku. Len čo som odložil šálku, v ktorej ostávalo už len zopár kvapiek zelenej tekutiny, pozrel som na hodinky. Bridge odišla pred dvomi minútami pre poštu a stále sa nevracala. Vedel som, čo to znamená. Vyšiel som z kuchyne a zabočil ku dverám, pri ktorých nehybne stála Bridgette, držiac v ruke papier a obálku.

"Ďalší list?" opýtal som sa napriek tomu, že som odpoveď poznal. Ľaknutím nadskočila a listy jej vypadli z rúk.

"Vydesil si ma!" otočila sa nahnevane a ruku s obálkami si dala za chrbát. Všimol som si jej zrýchlený dych a rozšírené zreničky, ktoré boli znakom strachu a zdesenia.

"Predo mnou to neutajíš." usmial som sa a rukou jej rýchlo vzal papiere skrývajúce za chrbtom. Obálku a ďalší výhražný list som držal v ruke skôr než stihla žmurknúť. Otvoril som ho a začítal sa do textu v ňom.

'Zdravím zlatko,

chýbal som ti? Neboj o chvíľu sa stretneme a bude to veľmi príjemné stretnutie, aspoň pre mňa. Pre teba asi až tak veľmi nie. Budeš trpieť tak, ako som trpel ja po tvojej zrade. Mám pre teba pripravených niekoľko prekvapení, či príjemných, to musíš posúdiť ty. Ten čas sa už ale blíži. Tik-tak, tik-tak. Nemáš žiadnu šancu. Nezabúdaj, že mám stále dosť kontaktov nielen v tvojom okolí, ale aj priamo na polícii.

Bozkáva ťa tvoja osudová chyba.'

Po chrbte mi prebehol mráz a tvár naberala červený odtieň spôsobený stúpajúcim adrenalínom v krvi a hnevom. Zdvihol som zrak a pozrel na Bridge, ktorej farba pleti skôr pripomínala kvety drobnej snežienky. Vedel som, že to už dlhšie pod tým návalom výčitiek nevydržím a tak som potreboval čo najskôr odísť. Použil som preto fintu, ktorá mi už niekoľkokrát vyšla. Nechápal som ako to, že na to ešte neprišla.

"To už je toľko hodín?! Prepáč, Bridge, mám dôležitú poradu. Zvládneš to tu?"

"Jasné, utekaj." usmiala sa na mňa povzbudzujúco. Vyzerala tak krehko. Jej drobná výška a ešte bledšia tvár ako zvyčajne, ukazovali jej zraniteľnosť. Naozaj pripomínala drobný kvet, ktorý je prvým poslom jari. A rovnako ako snežienku aj ju mohli jedným neopatrným pohybom zašliapnuť a zničiť. Ja som ju mohol zničiť a aj ju postupne ničím. Opäť ma prepadli výčitky, na ktoré som si za tých pár mesiacov stále nezvykol. Smutne som sa usmial a nastúpil do auta. Potreboval som si však ešte predtým vyvetrať hlavu. Brázdiac ulice nášho malého mesta, som sa snažil zahnať zlé myšlienky a výčitky. Asi po polhodine bezvýznamného jazdenia som dospel k názoru, že moja aktuálna situácia je bez rozumného východiska. Zabočil som teda k policajnej stanici, kde som asi po piatich minútach úmorného hľadania voľného parkovacieho miesta konečne zaparkoval. Vystúpil som z auta a vošiel dovnútra. Po niekoľkých krokoch som sa ocitol v kancelárii. Len čo som si odložil veci na stôl, vyrušil ma hrubý hlas.

"Couffaine, na slovíčko." odznel hlas môjho šéfa, ktorý upútal pozornosť všetkých mojich kolegov. Poslušne som ho nasledoval do jeho priestrannej kancelárie, v ktorej som v poslednom čase trávil viac času než by som chcel. "Čo je nové ohľadom slečny Baker?"

"Ďalší list." odvetil som stroho, no pravdivo. Vedel som, že klamať nemá zmysel. Zistil by pravdu.

"Čítal si ho, dúfam. Čo sa tam píše?" povzdychol si nešťastne. Zložil si okuliare a tvár si vložil do rúk - gesto absolútnej frustrácie.

"Nepamätám si to presne. Vraj sa jej čas blíži, čo pre ňu údajne nebude príjemne a spomína aj kontakty."

"Zase kontakty v polícii?" zaúpel zúfalo. Odpoveďou mu bolo len moje slabé prikývnutie, pretože som sa na nič iné nezmohol. "Musíme pristúpiť k radikálnym zmenám. Hneď teraz napíšem do Inštitútu na ochranu svedkov, aby nám niekoho poslali, kto ju pred tou hrozbou ochráni."

"Ale..." protestoval som. Nechcel som sa od nej vzdialiť aj keď som vedel, že práve ja som tá hrozba, pred ktorou som ju mal chrániť.

"Žiadne 'ale'. Musíme ju ochrániť. Je pre nás príliš cenná, najmä jej výpoveď. Nevezmem si na krk, keď ju o pár mesiacov nájdeme mŕtvu."

...

Dve kapitoly v priebehu pár dní, to si zaslúži potlesk. 👏 Zaujímalo by ma koľko mi to vydrží. 😅 Minulá kapitola bola trocha kratšia, ale dúfam, že vám to tá dnešná dostatočne vynahradila. 751 slov = (asi) môj rekord. Zaujímalo by ma či a ako sa zmenil váš názor na Luku, takže sa určite vyjadrite. 🤔 ☺