Svedok

33. kapitola

"Ja..." vyjachtala zo seba a vystrašene na mňa pozrela. V jej očiach sa dalo dokonale čítať. Videl som tam hrôzu, pochybnosti, sklamanie, nervozitu a aj zúfalstvo. Obaja sme však vedeli, že tu nemôžme dlhšie stáť a premýšľať.

"Poď!" chytil som ju za ruku a spolu sme sa náhlili po prázdnych chodbách. Luka mal pravdu, že všetci ničia dôkazy. Kde je vôbec on? Nemohli sme bežať vzhľadom na Marinettinu nohu a tak sme sa snažili iba o rýchlochôdzu. Na konci chodby sme zabočili doprava ako nám prikázal Luka. Ďalej sme pokračovali chodbami až sme sa dostali do obrovskej haly, do ktorej viedlo niekoľko dverí. Kam teraz? Zúfalo som sa točil dookola a prezeral si každé dvere. Všetky vyzerali takmer rovnako! Možno to tu Mari pozná, opak bol bohužiaľ pravdou.

"Ktorým smerom?" táto otázka mi zničila všetky nádeje. Posledný krát som sa rozhliadol po hale, rozhodnutý tipnúť si dvere. Snáď bude šťastie aspoň teraz na našej strane.

"Tie dvere v rohu!" ozval sa za mnou niečí hlas. Otočil som sa a v postave ukázujúce k nenápadným dverám v kúte som spoznal Luku. Otváral som ústa, že mu na to niečo odpoviem, ale prerušil ma jeho zúfalý hlas. "Bežte! Nemáte čas n-naviac!" jeho krik prerušil výstrel a posledné slovo už len zašepkal na zemi krátko pred svojou smrťou. Marinette vystrašene vykríkla a spadla na zem. Chcel som jej pomôcť, ale najprv som sa otočil k človeku, ktorý spôsobil Lukovu smrť.

"Správne, už nemáte čas." prehovoril chladný hlas nášho väzniteľa. Za ním sa vynorili dve gorily, ktoré sa hneď rozbehli k nám. Nestihol som ani len namieriť a už mi jeden z nich držal ruky za chrbtom. Rýchlo mi vzal zbraň a posunul ju po zemi k Nathanielovi. Toto gesto zopakovala aj druhá gorila a držala už odzbrojenú Mari pevne pred sebou. Marinette stekali po tvári slzy a otriasali ňou vzlyky. Pohľad na ňu ma vnútorne ničil a tak som svoju pozornosť opäť venoval tomu ryšavému psychopatovi. "Tvoja zrada ma Luka naozaj zabolela. Nečakal som, že ma podvedieš práve ty." povedal na oko sklamane, ale všetci sme vedeli, že to len hrá. On city nemá, takže ho nemá čo bolieť. Prišiel až k jeho už mŕtvemu telu a silno do neho kopol.

"Nie!" skríkla Mari a odvrátila zrak, na to už ale bolo neskoro. Lukovi už pomôcť nemohla, nikto sme mu už pomôcť nemohli. Nečakal som, že ma to bude mrzieť. Veď som ho sotva poznal! No aj napriek tomu mnou prešla vlna smútku a výčitiek. Musím zachrániť aspoň Mari! Začal som sa krútiť a trhať v snahe utiecť strážnikovi, ktorý ma držal. Chcel som ho kopnúť či udrieť, ale držal ma dobre a ja som sa nemohol ani len pohnúť.

"Pusť ju, je neškodná." zasmial sa a hlavou pokynul gorile, aby pomohol tomu druhému so mnou. Marinette, ktorú ten chlap postavil zase spadla. Nath sa od Luka premiestnil k nej a stupil jej na už zranenú nohu. Znova sa halou ozvalo jej zastonanie spôsobené ďalšou novou bolesťou. Krv vo mne od hnevu silno vrela.

"Ty bastard!" pozrel som na neho nahnevane.

"Šetri si dych, blonďáčik." zasmial sa Nath, čím ma ešte viac naštval. "Trocha ste mi s tým zradcom pokazili plány, ale to nevadí."

"Prečo to robíš?" snažil som sa získať potrebné minúty do príchodu policajtov. Možno ak ho budem dostatočne zdržovať otázkami, nestihne nás zabiť. Svoju pozornosť som venoval najmä jemu, ale pohľad som zameral aj na Mari, ktorá sa práve plazila k už mŕtvemu Lukovi. Nedelilo ju už od neho veľa a na mňa sa pritom ani nepozrela. Musel som sa odvrátiť. Vážne som žiarlil na Luku?!

"To ti naozaj nič nevysvetlila?" opýtal sa podráždene a opäť sa pozrel na Mari plaziacu sa k Lukovi. "Pomsta, modelka, pomsta. Ale nesnaž sa ma zdržať, nemáš šancu. Nejaké posledné slová?" namieril na mňa zbraň. Vedel som, že nebude čakať na odpoveď a vlastne som mu odpovedať ani nechcel. Zavrel som oči zmierený s osudom a čakal na smrť. Halou sa ozval Nathov smiech a výstrel.

...

Dve kapitoly behom dvoch dní, koľko mi to vydrží. 🤔 Trocha napätia na záver, dúfam, že ma za ten koniec nezabijete. 😅

Áno, @SabikM táto kapitola je venovaná tebe. 😇 V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť, že som na niektoré tvoje komentáre nereagovala, ale wattpad mi na ne neposlal upozornenie. 😑 Včera som ich našla a takto spätne ma poriadne rozveselili. Nebudem sa už k nim vyjadrovať, pretože odpovedať na niekoľko mesiacov staré správy mi príde zbytočné, ale viem o nich. Túto kapitolu som ti však chcela venovať už pred tým ako som ich objavila, pretože ma tvoja podpora veľmi potešila a tvoje komentáre ma vždy nesmierne pobavili. Ako to robíš? Inak pri prvých komentároch som ani len netušila, že si češka (tie komentáre po slovensky boli bezchybné). Viem, že teraz máš problém s mobilom a teda neviem kedy si túto časť prečítaš, ale aj tak ti patrí za tvoje zaujímavé komentáre ĎAKUJEM. ❤