Svedok

8. kapitola

Bridgette

Sedela som v kuchyni a v rukách som držala šálku s už dávno studenou čokoládou. Neprítomne som hľadela do steny a kedykoľvek som zavrela oči, videla som toho mŕtveho policajta na zemi. Z myšlienok o ňom ma vytrhla až melódia na mobile. Prišla mi SMSka. Ale od koho? V kontaktoch mám len Adriena a Luku, ale tomu sa už niekoľkokrát snažil Adrien dovolať. Bez šance. Dúfam, že je v poriadku! Ruku som natiahla k telefónu a niekoľkými rýchlymi pohybmi som ho odomkla. Neznáme číslo? Zrejme zase operátor alebo nejaká reklama. Otvorila som správu a zažila ďalší šok. Za dnešný deň už asi piaty. Najprv Adrienovo pozvanie von, potom pocit že som po niekoľkých rokoch opäť vonku, to čudné auto, mŕtvola v mojom dome a teraz tá SMSka.

'Ako sa ti páči moje malé prekvapenie, zlato?'

Zalapala som po dychu. Vedela som od koho je tá správa. Ale ako? Ako získal moju adresu a telefónne číslo? Čo odo mňa chce? Prečo ho zabil? Toľko otázok, no žiadna odpoveď. Mobil opäť zahral známu melódiu. Zovrelo mi žalúdok. Nechcela som ju otvoriť, ale musela som.

'A vieš kto bude ďalší?'

Naplo ma a ruky sa mi strašne roztriasli. Chcela som niečo napísať, ale moje ruky vypovedali poslušnosť. Vlastne nielen ruky, ale celé telo. Začula som ďalší zvuk vychádzajúci z mobile. Po tomto si musím zmeniť melódiu na mobile, lebo túto som práve znenávidela.

'Ale keď nehádaš nie je to zábava...'

Moje prsty neboli schopné dlhšej odpovede a tak som len v rýchlosti napísala: 'Ako?' Ďalšia správa prišla takmer okamžite.

'Dlhý príbeh.'

Na tých SMSkách ma desilo takmer všetko. Každé jedno písmeno a dokonca aj tá bodka na konci vety.

'No dobre, zrejme sa vzdávaš. Tak ja ti to prezradím. Prvý bude ten poliš, s ktorým ťa moji ľudia videli v tej kaviarni a potom ho budeš nasledovať ty.'

Zamrazilo ma. Takže predsa len nás sledovali! A ja som tak dúfala, že sa mýlim.

'Ak o tom ale pred niekym cekneš, zabijem jeho a potom každého s kým si prišla do kontaktu pekne jeden po druhom. A nebude to bezbolestná smrť.'

Úplne som ho videla ako sedí na svojom koženom kresle a spokojne sa usmieva.

"Čo robíš?" ozval sa medzi dverami Adrien. Skoro som dostala infarkt. Mobil mi vypadol z rúk a dopadol na tvrdú dlážku. Rýchlo som sa poň zohla a schovala ho do vrecka. "Si v poriadku?" spýtal sa ustarostene.

"Áno... Určite... Snáď...Neviem..." bľabotala som v strese. On sa len smutne usmial a sadol si oproti mne.

"Poznala si ho?" opýtal sa a uprel na mňa svoje dva smaragdy.

"Nie. Teda, áno." zamyslela som sa. "Bol tu pár dní predtým, ako si prišiel."

"A čo tu chcel?" vyzvedal.

"Ja neviem. Pýtal sa na mňa, ale hlavne na Luku." povedala som a snažila sa spomenúť si na čo najviac detailov.

"A Lukovi si to povedala?" spýtal sa.

"Nie, nepovažovala som to za potrebné. Prečo?" nechápala som jeho výsluch.

"Len tak..." odvetil Adrien. "Si unavená? Nechceš si ísť ľahnúť?"

"Ale ja... Mala by som tu zostať, nie?" opýtala som sa, hoci som tu zostať vôbec nechcela.

"Nie, nemusíš. Ja sa o všetko postarám." povedal a ja som len prikývla.