Svedok

17. kapitola

O niekoľko minút sa opäť otvorili dvere. Moja prvá myšlienka bola, že to je znova Nath, ale, vďakabohu, som sa mýlila. Vošiel len Luka a niesol nejakú misku.

"Daj si." ponúkol ma a položil predo mňa misku s čudne vyzerajúcou hnedou kašou a chlebom. Bola som na neho nahnevaná ale aj hladná. No vedela som, že Adrien potrebuje živiny oveľa viac ako ja.

"A Adrien?" spýtala som sa a hlavou ukázala smerom k zničenému Adrienovi.

"Ani ty si nemala dostať jesť. Prepašoval som to sem." vyriekol hrdo.

"Wau, v živote pre mňa nikto nespravil nič také odvážne." povedala som sarkasticky.

"Mrzí ma, že si tu. Keby som mohol vrátiť čas, tak by si tu nebola." tvrdil nešťastne a ja som si nemohla nevšimnúť jeho nešťastný výraz a slzy v očiach. No ja som mala byť tá čo je nešťastná a nie on.

"Na to je už trocha neskoro." povedala som chladne.

"Bridge, prosím odpusť mi. Keby si odo mňa niečo potrebovala, povedz. Spravím čokoľvek okrem vášho prepustenia." dodal rýchlo, pretože vedel čo by som od neho chcela. Ja som však vedela, čo teraz najviac potrebujem.

"Mohol by si doniesť jesť aj jemu?" opýtala som sa opatrne.

"Ty ma s tým budeš otravovať stále, však?" spýtal sa otrávene. Ja som mu odpovedala len rozhodným prikývnutím. "Dobre, ale nerobím to pre neho ale pre teba." vzdychol si a odišiel preč. Bolo mi jedno pre koho to spraví, hlavne, že to jedlo prinesie. Ani nie o tri minúty bol späť. V ruke niesol síce menšiu misku ako tú, ktorú dal mne, ale aspoň nejakú. Položil ju pred Adriena a ani sa na neho nepozrel.

"Ešte niečo, kočka?" neuveriteľne mi prekážalo, že ma tak oslovil ale ešte som potrebovala jeho pomoc.

"Mohol by si ma odviazať?" spýtala som sa a hodila na neho psí pohľad.

"Žartuješ?! To by som ťa rovno mohol pustiť!" pohoršoval sa. To by nebol zlý nápad, ale teraz som musela riešiť oveľa dôležitejšie veci.

"Neboj sa, neutečiem. Veď akoby som aj utiekla? Cez to okno by som sa neprepchala ani keby som celý rok držala hladovku a tie dvere sú zrejme stále zamknuté, nie?" spýtala som sa s nádejou v hlase. "A predsa by som ho tu nenechala!"

"Nemôžem..." bránil sa Luka.

"Prosím... Stačí len kým sa Nath vráti. Išiel predsa riešiť ten telefonát, nie?" prosila som ho.

"Na hodinku, ani o minútu viac." povedal porazene a z vrecka vytiahol kľúč. V tej chvíli som mala chuť objať ho. Luka sa nahol a rýchlo mi odopol putá. Už som to neudržala a silno ho objala. Ešte vždy som na neho bola nahnevaná, ale radosť z toho, že ma pustil bola väčšia. Rýchlo som sa rozbehla k Adrienovi a kľakla som si k nemu.

"Adrien!" zašepkala som. Videla som, že dýcha. Hruď sa mu nadvihovala v pravidelnom rytme.

"Bri..." nedopovedal. Vedela som, že nemá dostatok síl a tak som ho nechala oddychovať. Po chvíli sa však prebral a posadil sa.

"Ako ti je?" spýtala som sa ho vystrašene.

"Už mi bolo aj lepšie." zasmial sa slabo, ale hneď ho rozbolelo celé telo a prestal.

"Daj si." povedala som a podala mu tú čudesne vyzerajúcu kašu.

"Čo to je?"

"Netuším, ale otrávené to snáď nie je." usmiala som sa na neho povzbudivo. Adrien si teda vzal misku a opatrne sa pustil do jedla.

"Tak snúbenica?" spýtal sa otázku, ktorá tak dlho visela vo vzduchu.