Svedok

24. kapitola

"Aha." nevedel som čo povedať. Nestáva sa často, že by mi došli slová, ale toto bol ten prípad. "Mrzí ma to s Rose."

"To je v pohode, nepoznal si ju." povedala a smutne sa usmiala. Nepáčila sa mi, keď bola nešťastná a tak som sa rozhodol, že ju musím nejako rozveseliť.

"Ale musela byť skvelá, keď to s tebou tak dlho vydržala." podpichol som ju. Bridge sa len uchechtla, ale aj to bolo lepšie než ten jej smutný výraz. "Takže Marinette?" zmenil som tému.

"Áno. Dali mi ho rodičia po otcovej tete." opäť sa smutne usmiala.

"Ako ťa mám teda volať? Marinette alebo Bridgette?" spýtal som sa jej.

"Marinette sa mi vždy viac páčilo. Asi preto, že mi ho dali rodičia, príde mi také osobnejšie."

"Fajn, Marinette znie dobre. Už som bol Bridgette otrávený, vieš aká je strašne dotieravá?" pokúsil som sa o vtip, ale dnes, bohužiaľ, nie som vtipný. Bridge... ehm... Marinette sa tomu však aj tak zasmiala. Možno práve preto som ju mal tak rád. Ako kamarátku! Alebo aj nie?

"Si hrozný, vieš to?" uškrnula sa a jemne ma udrela do brucha, ktoré však bolo také dobité, že ma to bolelo ako keby mi tam do neho vystrelila z dela.

"Au!" zastonal som.

"Prepáč, zabudla som na to." povedala celá bledá.

"To nevadí." usmial som sa a zahryzol si do pery, aby som sa aspoň tak zbavil tej nepríjemnej bolesti v bruchu. Zrazu nás oboch oslepilo silné svetlo prichádzajúce z dverí, ktoré pred pár sekundami niekto otvoril. Po chvíli sa moje oči tomu ostrému svetlu prispôsobili a ja som konečne rozpoznal osobu, ktorú som naozaj nechcel vidieť.

"Bridgette, šéf ťa chce vidieť." povedal Luka. Marinette sa len v tichosti postavila a chystala sa odísť. V poslednej sekunde som zachytil jej ruku a tak jej zabránil odísť.

"Nesmieš ísť! Určite ti ublíži!" nesúhlasil som s jej odchodom.

"Neskriví jej ani vlások." povedal rozhodne Luka.

"Ako to môžeš vedieť?" nesúhlasil som.

"Neboj sa, viem sa o seba postarať. A dobre vieš, že tvoja ruka mi nezabráni tam ísť." povedala a ja som vedel, že má pravdu. Uvoľnil som stisk a nechal ju odísť aj keď mi niečo v mojom vnútri hovorilo, že robím obrovskú chybu. Len čo odišli v izbe opäť zavládla tma. Cítil som tu také prázdno, bez nej. Nevedel som ako dlho tam bude. Hoci tu v tomto väzení som nemal ani poňatie o čase. Koľko tu vlastne sme? Pár hodín? Deň? Nervózne som sedel na tom starom matraci a počítal sekundy od jej odchodu. Zároveň som rozmýšľal ako sa odtiaľto dostať, ale nemal som nijaké nápady. Okno bolo primalé na náš útek. Vlastne to okno bolo primalé na kohokoľvek útek. Bolo také malé, že by sa ním ledva prepchalo malinké šteniatko. Dvere boli zamknuté a aj keby neboli stále som mal na sebe tieto putá. Marinette ich však nemala. Ako sa z nich dostala? Z úvah ma prebral zvuk, na ktorý som tak dlho čakal. Otvorili sa dvere a mňa opäť oslepilo výrazné svetlo. Do dverí vošla osoba a hodila niečo na zem. Hneď na to odišla a zhasla. Moje oči sa stále nedokázali prispôsobiť tej náhlej zmene svetla v miestnosti a tak som dobre nevidel na to čo práve priniesli do izby. Tušil som však čo to je. Konečne sa moje videnie zlepšilo a ja som zistil, čo to leží na zemi. Nemýlil som sa. Bohužiaľ.

........My opinion.......

Doteraz vychádzali kapitoly každý deň. Bolo to najmä preto, že som bola tri týždne mimo domova a tak som mala viac času venovať sa písaniu. Teraz som už, ale doma a poznáte to, povinnosti. Neviem ako často budem môcť vydávať kapitoly, ale dúfam, že čo najčastejšie.

Majte sa skvelo a dúfam, že vám moje menej pravidelné pridávanie kapitol nebude až tak prekážať. 💕