Svedok

20. kapitola

"Som tvoja matka, to je moje právo!" tvrdila nahnevane mama.

"Už nie si moja matka! Nenávidím ťa!" vykríkla som v amoku. Čakala som, že to hneď oľutujem, ale nebola to pravda. Naopak sa vo mne hromadil hnev a v tej chvíli som bola nahnevaná na celý svet.

"Takto sa s mamou nerozpráva, zlato. Povedala si to v hneve, určite si to tak nemyslela, však?" zasiahol do debaty po prvýkrát aj otec. Rozhliadla som sa po izbe a nemohla som si nevšimnúť otcov sklamaný pohľad. Mama sa na mňa pozerala síce stále odhodlane, ale v jej očiach som si všimla slzy. Možno som to prehnala.

"Nechaj ju, to sa určite naučila od toho spratka!" pokračovala mama v kritike môjho života. Vôbec mi nerozumie! Niekedy mám dokonca pocit, že by bola radšej keby som sa ani nenarodila. Beriem späť, neprehnala som to! Nenávidím ju každým kúskom svojho tela!

"Nie, neprehnala som to! Nenávidím vás oboch! Odchádzam, nebudem tu s vami už ani jednu poondiatu minútu!" kričala som a chystala sa odísť.

"Ako sa to s nami rozprávaš?" počula som z kuchyne, ale to som už bola na schodoch. Nahnevane som vbehla do izby a silno kopla do stola. Bolo mi ukradnuté akú bolesť mi to spôsobilo, potrebovala som si nejako vybiť ten hnev v sebe. Chcela som kričať, mlátiť do niečoho, ale na to som teraz nemala čas. Vzala som môj čierny ruksak s červenými kvetmi na boku a hodila som do neho peňaženku, mobil, nejaké oblečenie a ešte som si zobrala čokoládové tyčinky. Niečo sladké na nervy som teraz naozaj potrebovala. Prehodila som si tašku cez plece a vybehla z izby.

"Tak niečo urob! Vidíš, že to myslí vážne! Je rovnako tvrdohlavá ako ty, musíš ju zastaviť!" kričal nahnevane otec. Zaujímalo ma o čom sa chcú rozprávať a tak som spomalila a nastražila uši, aby som počula čo mu tá žena, ktorá už nie je moja mama, odpovie.

 "Ja nie som tvrdohlavá!" bránila sa aj keď vedela, že otec hovorí pravdu. "A nech si ide, keď chce. Veď sa vráti, keď zistí, že nikde nedostane toľko lásky a porozumenia ako u nás!" trvala na svojom aj naďalej. Láska a porozumenie?! Žartuje, lebo toto nemôže myslieť vážne! Zbehla som po schodoch a vybehla z domu.

"Mari, počkaj!" počula som otcov hlas za sebou, ale nemienila som sa otočiť a tak som len bežala ďalej. Keď som si bola istá, že ma už nedobehnú sadla som si unavene na lavičku. A čo teraz? Dobre, utiekla som, ale kde budem bývať? A čo peniaze? Odkiaľ zoberiem dostatok financií na život? V tej chvíli som vedela, že mám len jednu možnosť. Vytiahla som mobil a naťukala Nathove číslo. Priložila som si ho k uchu a započúvala som sa do tých stereotypných zvukov, ktoré sa ozývali v pravidelnom rytme. V duchu som sa modlila aby to cez tú hudbu počul a zdvihol.

"Chceš sa vrátiť, kočka?" ozval sa známy hlas, keď som to už chcela vzdať.

"Nie, ale pohádala som sa s rodičmi." povedala som nešťastne.

"Kašli na to a poď sa zabávať!" počula som Nathov hlas prerušovaný hlasnou hudbou.

"Utiekla som z domu." oznámila som mu čo sa v poslednej dobe udialo.