Tá problémová a ten arogantný

37.🌸

"Musíme sa porozprávať." Povedala som hneď čo mi otvoril dvere.

"Dobre ale nie tu." Obzrel sa za seba a ja som vedela, že by sme boli vyrušovaní pri rozhovore. Prešli sme do záhrady a ja som si sadla na velku záhradnú hojdačku. Sebastián si sadol oproti mne na stoličku.

"Okej, viem, že nie som práve najjednoduchšia na pochopenie ale ver, že ja to nemám o nič ľahšie so sebou ako ty so mnou." Hovorila som rýchlo lebo som bola naozaj vynervovaná.

"Mala by si sa upokojiť." Povedal akoby len tak.
Po dlhej pauze a pozerania sa na mňa znovu prehovoril.
"Viem, že má ľúbiš." Odhalil svoj chrup.

"Čo?! Nie teda ano, nie! Bože čo to vravim.." od zúfalstva som si dala hlavu do dlaní.
"Je to komplikované." Zopakovala som dnes už druhy krát.

"Nie nie je. To ty si to komplikuješ." Sadol si ku mne.
"Mám na teba väčší vplyv než si pripustíš." Šeplo mi do ucha.
"Myslíš, že som si nevšimol ako ti po mojom dotyku naskočí husia koža?" Dotkol sa mojej ruky s ja som ho nepretržite sledovala.
"To ako sa ti trasie dych keď som poblizku? Ako si kušeš peru vždy keď si nervózna alebo v strese?" Je naozaj pozorný to sa musí nechať.

"Asi ti dlžím vysvetlenie." Poznamenala som a pozrela sa do zeme.
"Ak to tak cítiš."

"Dobre každopádne skús má neprerušovať. Toto bude dosť ťažké." Nádych, výdych ideme na to.

"Vieš... viem si predstaviť, že by to fungovalo. Že nám to funguje a všetko je fajn a potom zrazu keď sa k tomu priblížime.. neviem čo mám robiť. Jednoducho povedané, si prvý chalan ktorý sa dostal ku mne až tak blízko. Nedokázal to ani on... Až teraz zisťujem že to čo som cítila k nemu bolo len poblaznenie. Pri tebe cítim niečo iné, krajšie. Teba som naozaj spoznala. Možno si neuvedomujem čo k tebe cítim ale viem, že neznesiem ani len myšlienku na to, že by si mal byť s inou." Cítila som štípanie v očiach. Až teraz som nabrala odvahu sa mu pozriet do oči.

"Prečo si mi to nepovedala? Myslím si, že by som ti rozumel." Povedal zamyslene.

"Nemohla som. Bala som sa svojich pocitov." Nikdy som sa tak ešte nerozprávala.

"Bolo to skutočne aj keď trocha inak..." takmer som šepkala. Ani neviem prečo som to povedala. Vždy som si to hovorila keď som bola v ťažkej životnej situácii. Bolo to pre mňa ako nakopnutie.
"Naozaj má to mrzí." Zrazu má pocit viny úplne dohnal.
Jedna neustrazena slza sa mi skotúľala dolu lícom ale neutrela som ju, tak ako som mala zvykom.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Naozaj ti rozumiem."
"Je skvelé, že sa vieme porozprávať o skutočných problémoch." Pozrela som sa mu do oči a jemne sa usmiala.
"Chcela som ti iba povedať, že ťa mám rada. Skutočne rada." Postavila som sa na odchod.

"Počkaj!" Povedal Seb.
"Milujem ťa Laura Steppardová. Len a len teba." Nahol sa ku mne a pobozkal ma. V momente som začala spolupracovať a doslova som cítila ako sa niečo v mojom vnútri prelomilo. Akoby prelomil posledný kameň pri mojom srdci.