Tá problémová a ten arogantný

27.📝

Strašne ma bolela hlava. Myslela som si že mi praskne.
Ako keby bol niekto v mojej hlave a tlačil na všetky strany.
A ani nie tak v hlave ako v celom tele.
Celé telo ma hrozne bolelo.
Nevedala som pohnúť ani maličkom.

Všade bolo ticho. Nepočula som nič.
Bolo to divné...
Okolo mňa bol stále hluk.
Preto to bolo divné.

Pokúsila som sa otvoriť aspoň jedno oko.
Neuspešne.
Tak aspoň sa nadýchnem s plných pľúc.
Nie, radšej nie. Neskutočne ma rozbolel hrudník. Až tak, že som sa nemohla nadýchnuť. Moje telo odmietalo prijať kyslík.

Čo sa stalo? Prečo sa neviem pohnúť? Prečo moje telo necíti nič okrem bolesti?

Moja hlava začala panikáriť. Čo sa so mnou do pekla deje?!

A panika neustupovala ani potom, čo moje telo odmietlo prijať kyslík aj po druhý krát.

Neviem akým zázrakom sa do mojích pľúc dostal kyslík, no bola som rada.
Doslova som cítila ako mi v žilách koluje okysličená krv.
Celú svoju pozornosť som venovala iba tomu.

S nadýchnutim sa mi pľúca naplnili a s vydýchnutim vyprázdnili.
S pľúc sa kyslík presunuk do srdca, zo srdca do celého tela....

Takto sa to opakovalo dookola.

Svoju pozornosť som presunula na tlkot srdca.

*Buch buch*
Nič
Nič
*Buch buch*
Nič
Nič...

Spozornela som keď som zistika že srdce mi bije strašne pomaly.

A dosť!
Musím rozhýbať svoje telo.
Ja som pánom svojho tela!
Dofrasa! Musim otvoriť aspoň jedno oko!

Sebastián:

Sedel som pri nej.
Pozeral som sa na to zúbožené telo.
Ležala tam ako mŕtva. Jedine pípanie strojov ma presviedčalo o tom, že žije.
Musí sa prebrať.
Musí! Inak to neprežijem...

Stroje sa rozpípali a mňa to prebralo viac ako všetké energeťáky s kávou zmiešané dokopy.

"Laura." šepol som do prázdna.

Vybehol som na chodbu a hľadal sestričku či lekára.

Laura prestávala dýchať. Nesmie umrieť.

Sestrička ma poslala von a ja som čakal kedy ju privedu k vedomiu.

Po chvíli vyšli von a mne povedali, že môžem ísť znova k nej.
Ale už iba na chvíľu.
Vošiel som k nej a sadol si vedla postele.
Jej srdce bilo ale slabšie.

"Prosím Laura, neopúšťaj ma..." šepkal som a pri tom ju držal za ruku.
"Prisahám, že ak sa preberieš, tak odídem z tvojho života a dám ti už pokoj. Navždy!" viem že si to želala.

Veď nakoniec, sama to povedala.

"Daj mi pokoj! A nevtieraj sa mi do života!"

Túto vetu som si opakoval už po tisíci krát...

Laura:

Konečne sa mi podarilo aspoň jemne pohnuť maličkom. No to možno bolo iba v mojej hlave.
Zacítila som tlak na mojej pravej ruke.
Všetku energiu som vložila do toho aby som pohla pravou rukou.
A aj sa mi to konečne podarilo.

Dokonca stisk mi na mojej ruke bol ešte intenzívnejší. Niekto ma držal za ruku.
Vystrašilo ma to.
Srdce sa mi jemne rozbúchalo.
Za to som bola viac než rada.
Aspoň som nemala pocit ze umieram.
Aj bolesť sa stiahla. Bola tam, no nie taká intenzívna.

Počula som pravidelne pípanie strojov okolo mňa. Moja prirodzená zvedavosť mi nedala a musela som sa pozrieť kde som.
Pokúsila som sa ZNOVU otvoriť oči.

Konečne sa mi to podarilo a ja som až po pár zaklipkaní videla bieli strop.
Viečka sa mi späť zatvárali, no nedovolila som si to.
Začala som si uvedomovať čo sa deje.
Dvihla som pravu ruku a hneď ju nasmerovala na tvár.
Hmatom som usúdila že na tvári mám niečo, čo mi malo pomôcť dýchať.
Rýchlo som to dala dole a chcela sa posadiť, no ostrá bolesť mi v tom zabránila.

"Laura!" počula som svoje meno a hneď som vedela že to je Sebastián.
Svoj pohľad som presmerovala na Seba.

"Bastián.." môj hlas bol tenký a slabý.

"Ľahni si." hovoril kľudne. Ale aj napriek tomu som videla, že sa bál.
"Kde som? A čo, čo sa mi stalo?..." otázky sa mi hrnuli na jazyk.

"Upokoj sa..." tlačil mi jemne na ramena "... si v nemocnici. Všetko ti vysvetlim len sa upokoj." starostlivo sa na mňa pozeral.

"Au..." vyšlo zo mňa. Celé telo ma razom rozbolelo a ja som myslela že je so mnou koniec. Od bolesti mi vyšli aj slzy.

*Klop, klop*

Bez čakania na odpoveď vošla pani v bielej uniforme.

"Takže už ste sa prebrali." rýchlim krokom prešla ku mne.
"Pane, môžem vás poprosiť?" naznačila rukou aby odišiel.

"To, že ste sa zobudili je veľmi dobré znamenie. Už by to malo byť s vami iba dobré." hovorila a usmievala sa pri tom.
No hneď ako sa na mňa pozrela tak jej úsmev zmizol.
Krútila som sa v bolestiach.

!Prečitajte si oznam na mojom profile!