Tá problémová a ten arogantný

15.🌸

Ani som si neuvedomila kedy som zaspala. Včera večer som asi niekoľko litrov sĺz vyplakala. Pamätám si iba ako mi Seb hovoril nejaké povzbudivé slová. No ja som mu na nič neodpovedala.

Proste som len plakala.

Mala som v pláne ani len nohu z izby nedať von. No hlad ma okolo obeda donútil aby som opustila izbu. No bolo to pre mňa niečo ako:
„ Jeden malý krok pre mňa. Ale jeden velký skok pre moju psychiku.„

Áno celkom výsťižné, povedala by som.

Mame som ráno iba povedala, že sa necítim dobre. A ani som nemusela klamať pretože naozaj som sa necítila dobre. No nie fyzicky ale psychicky. Mala som tak zmiešané pocity až ma ovládla totálne bezmocnosť. Ako sa to len mohlo stať?
Na celom svete je toľko miest kde by mohol ísť na dovolenku ale on nie. On si proste musí vybrať práve tú istú dovolenku ako my.
Čo dovolenku... On si vybere aj ten istý hotel. Nie len, že som sa kôli nemu dva krát sťahovala, on sa musí dovaliť rovno na dovolenku kde som aj ja. Ešte nech mi povie, že to je náhodá...

Vyšla som na chodbu a porozhliadla som sa.
Nikto nikde.
Prešla som ku výťahu a modlila sa aby som mohla ísť na prízemie sama. Prosba bola vyslišatá a nikto v ňom nebol.

Prešla som chodbou až kým som neprišla do jedálne. Poobzerala som sa a dôkladne si pozrela každú tvár.
Nemala som hlad až taký veľký, aby som si musela nabrať dva taniere.
Naložila som si iba šalát a išla som si sadnúť, tak aby som videla na vchod do jedálne.
Poslednú dobu som nemala chuť do jedla. Vynechávala som raňajky pripadne ešte obed, či večeru. Jedla som len raz do dňa a to v malej porcii. Ak by som sa nedonútila aspoň niečo dať do úst tak by som asi omdlela.

Chcela som sa najesť rýchlo no nejak to nevychádzalo. Keď som už skončila rýchlim krokom som prešla celú jedálen. Vlasy som nechala padnúť do tváre a študovala svoje topánky. Aby ma nikto nevidel.

Prišla som do izby a prešla som do kúpeľne kde som si dala rýchlu studenú sprchu. Len tak som stála pred zrkadlom a pozerala som sa na seba. Bola som už celkom opálena a kedze som sa bála aby ma to neštípalo, tak som sa pre istotu natrela.
Z môjho tranzu ma prebudilo jemne zaklopanie na dvere.
Popri tom ako som prechádzala ku dverám som si obmotávala uterák okolo tela.
Kedže nikdy sa nepozerám do kukátka, tak som tento krok vynechala aj teraz.

A to bola tá chyba...

Otvorila som dvere a v zápeti by som ich aj zavrela, nebyť nohy ktorá sa objavila medzi dverami.

"Choď preč."
"Nie. Musím sa s tebou porozprávať." odtlačil dvere a ja som sa s prekríženími rukami postavila v chodbe.
"To ma ani nepozveš dnu?" povedal s tým mne známim prosiacim hlasom.
"Nie!"
"Chceš sa baviť medzi dverami?" ničil ma ten jeho pokoj v hlase.
"Áno."
"Prestaň mi jednoslovne odpovedať, prosím."
"Nemáme si čo povedať."
"Ale áno máme..." dal si menšiu paužičku.
"...Nikdy si mi nedovolila aby som ti to vysvetlil."