Tá problémová a ten arogantný

36.🌸

Stretli sme sa u mňa doma a po tom čo sa Alica ako správna najlepšia kamarátka obslúžila sama, som jej porozprávala čo sa stalo.

"Alica prosím, musíš mi pomôcť. Ja sa strácam vo svojich citov." Bola som už naozaj zúfalá.

"Vidim že si. No a nerozmýšľala si, že by si to s ním skúsila?" Takú otázku som mohla čakať.

"Samozrejme, že áno."

"Tak potom kde je chyba?Povedz mu čo cítiš a bude to."

"Keď ono to nie je také jednoduché." Čo sme v rozprávke sakra?!

"Ale je. Len ty si to komplikuješ." Snažila som sa neprekrutit očami.

"Keď ja vlastne neviem čo cítim. Je to láska? Strach? Bolesť? Radosť? Či zvyk?"

"Nerozumiem." Nakrčila čelo.

"Proste som si iba sľúbila, že už ľúbiť nebudem. A ty si bola pri tom."

"Áno ten hlúpy sľub čo si si dala pred pár rokmi a ja ti ho neviem vybiť z hlavy." Spomínali sme.
Keď som mlčala, tak sa Alica znova ujala slova.

"Laura on nebude ako Thomas."

Vedela som, že tu vetu povie. Skôr či neskôr ale vedela. A svojim spôsobom mala aj pravdu. Prečo by som mala kvôli takému ako bol on prestať ľúbiť a zanevrieť na lásku?

"Vieš aký je tvoj problém? Že ty si pod slovom láska v skutočnosti nepredstavíš lásku ale niečo ako bolesť, sklamanie alebo strach. Láska je krásna vec Lu." Len ona ma tak oslovovala. Ja som bola pre ňu Lu a ona pre mňa Al. Bolo to už dávno keď sme si dali tie prezývky. Ale keď sa tak oslovíme, vieme, že tá druhá má pravdu.

"Asi máš pravdu Al." Priznala som a pokračovala.
"Keď ja sa bojim, že to pokazim. Nechcem aby to skončilo. Keď už budem ľúbiť chcem aby to bolo navždy a nie na mesiac či na dva." Povedala som úprimne.

"Keď tomu nedáš šancu, tak to nezistíš."

"Ale Sebastián je sukničkár. Nebude chcieť vsťah." Konfrontovala som ju.

"To si bola aj ty. A pozri kde si teraz. Potom prečo by ti povedal, že ťa ľúbi keby to s tebou nemyslí vážne?" Trochu zvýšila hlas a mne bolo hneď jasné, že už stráca trpezlivosť na moje argumenty.

"Veď ja ani neviem kde ho mám hľadať. Ráno sa vyparil ani neviem kedy."

"Určite bude doma."

"Ako to môžeš vedieť? Čo keď si kúpil niečo vlastné a ja neviem kde?"

"Sebastián síce je sukničkár ale nikdy by svoju mamu a tu malú princeznu nenechal samú. Je veľmi ochranársky a to som si stačila všimnúť za ten krátky čas. Naozaj si myslíš že by nechal Miu vyrastať bez chlapa v rodine?!"
Mala pravdu.

"Sebastián je naozaj veľmi ochranársky. Svoju sestru miluje viac než akúkoľvek ženu na svete. A myslím, že ani žiadnu viac ľúbiť nebude. Samozrejme, že aj maminu ľúbi ale inak ako Miu. Pre ňu nebude iba brat. Bude pre ňu otec, brat, najlepší kamarát a ochranca. A ja jej tu možnosť nechcem vziať." Ani som si neuvedomila, že svoje myšlienky vravím nahlas.

"Ty jej ho nezoberieš. Vieš, že ťa Mia považuje za sestru. A čo chceš viac? Aby videla svojho brata a skoro sestru ako sa trápia alebo ako sú spolu šťastný?"

"Neviem ako to robíš ale milujem ťa." A to bol koniec nášho rozhovoru. Vždy keď sme po dlhom rozhovore prišli na niečo, tak sme to takto ukončili.

"Aj ja ťa milujem.A teraz utekaj za ním a urob to čo je správne. Ja už tiež pôjdem mám stretnutie." A to bolo posledné čo som počula lebo som zavrela dvere a utekala do auta.