Tá problémová a ten arogantný

21.🌸

"Dala by som mu facku." povedala rázne Alica, po tom čo som jej vyrozprávala dnešé ráno. Alebo skôr obed?

"No.. Ono je to komplikované." ani som neklamala. Vzťah čo máme medzi mnou a Sebom je fakt komplikovaný.
Chvíľu máte pocit, že sme niečo viac ako kamaráti potom, že sme kamaráti s výhodami a hneď na to, že sme úplne cudzí ľudia.

"Tak to máš pravdu."
"Nevieme žiť spolu. A ja neviem žiť bez neho."
"No, aspoň si to priznáš." posmešne odpovedala Alica.
"Vlastne, čo k nemu cítiš? Je to láska alebo niečo iné?"

Táto otázka ma zaskočila. Sama neviem.

"Fúú... No.. Nepovedala by som, že to je láska. Skôr niečo ako kamaráti s výhodami. Ale ani tak by som to nepomenovala. Nič sme spolu nemali. Teda ak nerátam tie pár bozky."

"A... Čo znamenalo, to keď ste spolu spali?"
"Bože Alica! Neviem prečo som ti to hovorila."
"Pretože ma máš rada." zasmiali sme sa na tom.

"No... Keby som s ním nespala bolo by všetko inak. Okrem toho ani som nedosiahla vrchol. Čiže po tom ako sme skončili som bola nahnevana, kedže... Ja neviem čakala som že bude lepší. A potom som si uvedomila, že to bola chyba a že z toho nič viac nebude. Poznám takých ako je on. Po tom ako sa s tebou vyspí tak chce aby si odišla. Žiadne dotyky, žiadne city."
Dokončila som svoj monológ a Al iba prikývla.

Ešte dlho sme sa rozprávali, no to už nebolo také dôležité.

***

Prišla som domov kde všetci 'behali' po dome a zbierali veci.
Iba chvíľu som sa nad tým zamyslela ale nevenovala som tomu nejakú veľkú pozornosť.
Išla som po schodoch do izby.
Otvorila som dvere a zarazila som sa.

Videla som všade tašky, krabice a Sebastiána ako medzi nimi blúdi.

"Ehm.." vydala som zo seba niečo čo sa podobalo na zvuk.
"Oh... Už si tu. Myslel som, že to stihnem urobiť než sa vrátiš." stále mi nevenoval pohľad.
"Čo stihneš urobiť?" šepla som tak aby to počul.
"Zbaliť si veci."
"Ale..." nestihla som dohovoriť pretože sa ozval hlas patriaci môjmu otcovi.
"Laura!"

Zišla som po schodoch do obývačky kde sedel otec s mamou.
"Volali ste ma?"
"Hej,  sadni si." povedala mama.

"Z roboti nám dali byt v meste. A kedže ty by si sa mohla trochu osamostatniť, tak sme sa rozhodli ti ho dať." dopovedal otec a mama mi dala klúče.

"Oh... To si robíte srandu?" neveriacky som na nich pozrela.
"Nie. Ozaj tu máš adresu choď tam kedy chceš." mama mi podala papierik na ktorý ešte pred chvíľou písala adresu.
"Ale žiadne párty ani nič podobné!" varovne mi povedal otec.
"Páni... Vy mi budete dôverovať?"
"Nemôžeš predsa s nami bývať navždy."
Skonštatovala mama. A mala pravdu.

"Ďakujem." objala som ich a išla som späť do izby.
Možno si poviete, že sa málo teším alebo niečo podobné, no rodičia vedia, že ja sa teším vo vnútri.
Nikdy som sa nevedela na vonok tešiť. Nie žeby som nechcela, len som to nevedela.

Vyšla som von a namierila si to na koniec záhrady kde som si zapálila cigaretu. Úsmev mi na tvári trónil už príliš dlho na môj vkus.

"Čo sa tak usmievaš, jak mesiačik na hnoj?" objavil sa za mnou Seb a ja som poskočila.

"To je jedno." stručne som odpovedala a potiahla si.
Znova bol bez trička. Aj po tak dlhej dobe čo som ho vídavala ma to jeho telo fascinuje.

"Máš druhy pokus." sadol si oproti mne do trávy.

Namiesto odpovedi som len vytiahla kľúče z vrecka.

"Umm... To sa niekomu žije, keď ma zazobaných rodičov." povedal pre seba.
Štval ma jeho tón hlasu. Ta irónia bola nepriehľadnutelná.

"Tú iróniu si nechaj pre seba." znovu som potiahla.
"Ako keby to nebola pravda." šeptom si povedal pre seba, no aj tak vedel, že to počujem.
O čo mu ide?

"Čo máš za problem?" naštvane som povedala.
"Že niekto si nemôže niečo také dovoliť priať ani len na narodeniny či vianoce a ty dostaneš byt v centre mesta len tak!"

"Odkiaľ vieš kde je ten byt?"
"Tvoja mama to hovorila ešte skôr."

"A čo ťa na tom žere? Že môžem mať byt? Bez toho aby som si zaň zaplatila?"
Vôbec nevedel s kým sa zahráva.

"Áno! Pretože si ho nezaslúžiš!"
Tak a dosť. Padla posledna kvapka!
Prudko som sa postavila a bolo mi jedno či ma bude niekto počuť.

"Vôbec nevieš čím som si prešla! Nič o mne nevieš! Ten byt je minimum čo mi dlhuju! Ja nemôžem za to, že ty nemáš úplnu rodinu!!" zakričala som s plných síl, no aj tak by som zvládla viac.

Na to sa aj on postavil.
"Moju rodinu si do úst neber!" kričal späť.

"Mal by si mne a rodičom ruky, nohy bozkávať za to, že ste mali kde bývať! A mne by si mal aj zadok za to, že som ťa pustila do MOJEJ izby!" dávala som dôraz na každé slovo.

"Radšej by som bol pod mostom ako v tej izbe stráviť ešte jednu noc!"
Vtedy som sa neovládla a moja ruka sa behom sekundy objavila na jeho líci.

Na päte som sa zvrtla a rýcho odišla dnu.
Už z dialky som vydela ako k nám beží mama aj s otcom.

"Čo sa stalo? Prečo kričíte?" opýtal sa otec. No ja som iba prešla okolo nich a zašepkala som tiché "Nič".

Zobrala som si mobil a moje kroky mierili do baru.

Ešte počas cesty som napísala Al správu.