Čakala som na Sebastiána skoro celú noc. Asi sto krát som mu volala. Nechala som mu tak milión odkazov. No vôbec sa neozýval. Bala som sa.
Nevedela som čoho je Sebastián schopný keď je nahnevaný.
Niekedy okolo tretej ráno som to vzdala a ponorila sa do spánku.
****
Ráno som bola skoro hore. Zvyšok noci som sa už nezobudila.
Keď som si zvykla na ranne svetlo tak som sa otočila a zistila som, že postel vedla mňa je v neporušenom stave.
"Neprišiel..." povedala som si šeptom.
Hodiny ukazovali 8:43.
Prešla som do kúpeľne kde som si spravila hygienu. Dala som sa ako tak do kopy. Dnes som nemala v pláne opustiť izbu. Za dva dni odchádzame čo znamená, že si pobalím veci. Teda iba tie ktoré už nebudem potrebovať.
Jemne zabuchanie na dvere ma prebralo z tranzu.
Prešla som ku dverám a otvorila som ich. Najprv opatrne a keď som zistila že to je mama tak som nahodila ten známi falšovaný úsmev a otvorila dvere úplne.
"Ahoj. Nevedela som či už si hore." povedala milo.
"Už chvílu som."
"Kde je Sebastián?"
"To keby som vedela..." zašepkala som.
"Vy ste sa pohádali?" počula som lútosť v jej hlase.
"No. Tak nejak..."
"Ohh... Zlato... To ma mrzí.."
"Nemusí."
"Ozaj. Vy... Dvaja ste.."
"Nie! Mami..."
"Veď ja sa len pýtam. Všimla som si že poslednú dobu si sama na izbe. A že si smutná. Čo sa deje?"
"Ale nič len... Nemám dobré dni. Proste nemam naladu." trošku som zaklamala. Nemusí vedieť všetko.
"No ako myslíš... No každopádne dnes večer ideme do mesta. Veď vieš suveníri a tak."
"Dobre."
Konečne odišla. Teda myslela som si.
"Za 5 minút ideme na raňajky."
"Mami. Ja idem už teraz. Obsadiť niečo."
Prikývla.
Chvíľu som počkala a odišla som do jedálne.
Keď som prechádzala chodbou počula som hlas. Ženský a mužský. Zdalo sa mi že je to Seb. Ale neviem.
Zašla som za roh a načúvala.
"Okej zlato vidíme sa neskôr."
"A to bude?"
"Prídem večer"
"Slubuješ?"
"Áno. Idem sa prezliecť a večer sa uvidíme."
Odprisahala by som, že to bol Seb. A nejaká žena. Niečo vo mne sa zlomilo.
*prestaň! Veď ty ho nemiluješ ani nič podobné! Tak sa ukludni a nechaj si svoju hrdosť. Nebudeš sa zahadzovať s hen takým.*
Kričalo na mňa svedomie.
Ja som rýchlo isla do jedálne. Zobrala som tanier a dala naň maslo, džem a polovicu rohlika.
Džemom a maslom som rýchlo zašpinila tanier a rožok som potrhala tak, aby to vyzeralo že som kusala doň.
O pár minút prišli aj ostatný.
Asi by ste čakali že si Seb sadne vedla mňa, ale to by som čakala veľa. Sadol si na Miiné miesto.
Vlasy som nechala padnút do tváre aby nevideli slzy ktoré sa mi drali do očí.
"Už si jedla?" spýtal sa otec.
"Uhm.. Áno. Bola som hladná."
Ďalej som už nerozprávala kedže sa mi triasol hlas.
आप पढ़ रहे हैं
Tá problémová a ten arogantný
किशोर उपन्यासLaura a Sebastián sú veľmi podobný no zároveň veľmi rozdieľni ľudia. Vždy chcú svoje názory presadiť a byť stredobodom pozornosti im tiež nie je cudzie. Príbeh o dvoch mladých ľuďoch čo sa zmenia z nepoučiteľních a tvrdohlavých lámačov sŕdc na ľudí...
