Dar noci ll

24. Kapitola

„Alice?" vedel že niečo nie je v poriadku, sedela zabalená v plachte a nešťastne pozrela do zeme a vzlykala tak veľmi že Zach nepočul vlastné nádychy.

„Alice?" oslovil ju znovu, ona stále nereagovala. Pribehol k nej a vtedy zacítil cudzí pach. Pach, ktorý pozná veľmi dobre. Pach Theodora Comera. Alice sa mu hanbila pozrieť do očí, no vedela že musí.

„Zach ... ja ..." Zach ju nežne pohladil a pobozkal ju na čelo, sadol si k nej a s láskou ju objal.

„To nič, to nič, je to v poriadku." Povedal Alice. Nenahnevalo ho to a ani nežiarlil. Nerozumel tomu ako sa Comer prebral ale nevadilo mu to. Bol na to pripravený, od začiatku vedel že jej srdce patrí inému. Užíval si každú chvíľu, ktorú s ňou mohol byť, on ju miluje tak moc že jej dokáže prepáčiť neveru.

„Ty to nechápeš ja som ..." zlyhaj jej hlas. Zach jej nadvihol bradu aby sa mu pozrela do očí. Bolo to pre ňu veľmi ťažké pretože sa za svoje činy veľmi hanbila.

„Ja viem, Alice, viem ..." skočila mu do reči. „Nie nevieš bol tu Theo a ..." znovu jej zlyhal hlas a odvrátila pohľad. Zach sa na ňu usmial, zotrel jej slzy a povedal.

„Alice, viem že tu bol a viem že ste spolu spali. Nehnevám sa na teba viem že ho miluješ. Som muž a určitá časť mňa žiarli a najradšej by som ho roztrhal ale tá druhá tá vlčia časť vie čo je správne, viem že tvoje srdce patrí jemu ale to moje patrí tebe a nehnevám sa na teba." Povedal Zach a nežne jej pobozkal ruku.

„Aj ja ťa milujem ale milujem aj jeho. Naozaj ma to mrzí nemala som to spraviť." Smutne sa pozrela na Zacha.

„Netráp sa. Čo sa stalo, stalo sa a čas sa vrátiť nedá. Poď niekam ťa zoberiem. Obleč sa pôjdeme niekam." Zach žmurkol a jemne jej stisol ruku na znak toho že sa naozaj nehnevá. Alice ho poslúchla a v tichosti nasledovala jednu s jej lások.

Išli do suterénu, okolo celý v ktorej kedy si bol Theo, išli ešte o poschodie nižšie, o ktorom ani netušila že sa tam nachádza.

„Je to niečo ako psychiatria pre vlkolakov." Povedal Zach, no Alice nepochopila čo s tým chce povedať.

„Je tu veľa ťažkých prípadov a je tu niekto, koho by si určite rada videla. Nikto sa s nich nedá vyliečiť ale táto osoba je tu preto že ju nemajú kam umiestniť. Alice doktorka, mi dala prístupový kód, do cely máš 20 minút na to sa sním porozprávať ale netuším v akom bude stave ale vraj už viac pre neho spraviť nevedia a je ešte mladý nechcú ho ..." Zach si zahryzol do spodnej pery a pregúľal očami. „... je tam Simon." Dodal. Alice zabudla na to čo sa stalo, potešila sa tomu že konečne stretne toho pre ktorého sem prišla. Objala Zacha a vošla do miestnosti.

Simon sedel na posteli a obzeral si svoje nechty. Alice sa zhlboka nadýchla a smutne sa pozrela na chlapca pred ňou, vedela že to bol Simon ale vyzeral inak, bol bledý, tvár mal prepadnutú , smutné oči, na ruke mal nepeknú ranu. Okrem Simonovej obvyklej vône tam bolo cítiť rozkladajúce sa mäso.

„Simon?" opatrne ho oslovila. On sa na ňu pozrel usmial sa a naznačil jej aby si sadla k nemu.

„Ako sa cítiš?" Keď videla Simona s blízka chcelo sa jej ešte viac plakať.

„Som v pohode, Alice. Som tu šťastný, vraj ešte pár mesiacov a budem opäť človek." Spokojne odvetil Simon a znova si začal obzerať prsty.

„Simon, nemyslím si že by na to čo sa ti stalo našli liek. Snažia sa o niečo čo nie je prirodzené. Čo s tebou robili?" Alice sa zadívala na jeho oči, ktoré mal na pol ľudké a na pol upírske, bol to hrozný pohľad.

„Zo začiatku to bolo hrozné, bolelo to ale teraz už nie, teším sa keď tam pôjdem znovu je to príjemné keď mi to dávajú do tela." Keď dokončil vetu znovu sa venoval svojej ruke.

„Simon, to nemôžeš myslieť vážne? Veď ťa to mohlo zabiť a čo to máš preboha s rukou? Veď ti hnije." Nervózne povedala a dotkla sa jeho ruky, čo sa mu moc nepáčilo a trochu sa otiahol.

„Sú to dobrý ľudia, trošku mi to ublížilo ale za pár mesiacov budem môcť znova chodiť po slnku, nie je to úžasné?" znovu sa začal pozerať na svoje prsty čo už Alice začalo hnevať.

„Nie, nie sú. Chceli ti pomôcť ale spravili s teba toto, tiež to chceli spraviť aj mne a to isté čo tebe robia Zachovi a prečo stále pozeráš na tie ruky? Čo tam máš. Čo ti to spravili?" Alice trochu zvýšila hlas.

„Liečba ti pomôže, Alice, musíš mi veriť. Možno budem mať škaredú ruku ale budem človek. Vyliečia ma za pár mesiacov budem chodiť znovu po slnku." Alice prevrátila očami.

„Prečo to stále opakuješ? Čo ti to spravili ? Simon." Smutne sa pozrela na kamaráta, pohladila ho po vlasoch a odišla preč. Zach ju netrpezlivo čakal.

„To čo tam ostalo už viac nie je Simon." Smutne sa pozrela na Zacha.

„Vraj mu dali silnú liečbu a niečo sa mu dostalo do mozgu a stalo sa s neho toto, vraj jeho reflexy sú v normále a aj myslenie má v poriadku, nevedia čo ale pokazilo sa to. Vraj akoby sa zasekol v čase, keď sme sem prišli bojoval s tým ale potom so niečo stalo a začal byť takýto. Doktorka dúfala že ak by videl niekoho koho poznal už dávno, možno by ho to zlomilo a vrátil by sa."

„Zach, keby si ho videl je to úplne iná osoba. Je preč, Simon tam nie je. Možno je to lepšie, má nepeknú ranu a ruke a mám pocit že sa mu to nelieči ale neuvedomuje si to a necíti bolesť, vraj je to príjemné. Je to lepšie netrápi sa až tak moc ale je mi ho ..." nedopovedala vetu, v hale pri pulte stáli dve osoby, ktoré tam vôbec nečakala ...