Medzi Svetmi

12

Oliviero otvoril dvere do kabinetu a nejakým zázrakom zapol svetlo. Fran stále nechápala, kde bol ten prekliaty vypínač. Triasla sa ako osika.

„Ocenil by som, keby ste nebrali bez dovolenia záznamy našich študentov," hneval sa riaditeľ.

„Ospravedlňujem sa," povedal Oliviero pokojne. Zašmátral na stole. „Nech sa páči. Viac som si nevzal."

Fran podľa tieňa videla, že Oliviero stojí pred kreslom a riaditeľ na druhej strane stola. Bola ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.

„Len traja študenti?" Riaditeľ si prezeral akési papiere. „O nich som vám mohol porozprávať aj ja a som si istý, že som tak aj urobil. Prečo ste chceli ich záznamy?" opýtal sa rýpavo, tónom typu ja som tu pán a ty len červ.

„Chcel som si len niečo overiť, nerozčuľujte sa." Oliviero si na hrôzu Fran odtiahol stoličku a posadil sa na ňu. Stiahla sa ešte viac. Prisunul sa. Fran sa bála aj dýchať.

„Nemám rád neporiadok vo svojej škole, je vám to jasné?"

Oliviero si vystrel nohy. Fran si pritisla ruku na ústa, aby nezaskučala. Poriadne ju totiž kopol do rebier. Na chvíľu skamenel, rýchlo sa však spamätal a nohy stiahol. Neprezradil ju.

„V poriadku, nabudúce sa opýtam najprv vás. Teraz ak dovolíte, musím sa pripraviť na hodinu."

„Verím, že sa vaša chyba už nebude opakovať." Riaditeľ vyšiel von pávím krokom a tresol dverami.

Fran sa pripravila na najhoršie. Oliviero sa pomaly odsunul a o chvíľu už na ňu hľadeli jeho olivovozelené oči. Prekvapením zaiskrili a jej v prvom momente napadlo, že jednoducho vytiahne zbraň a odstrelí ju. Na jej veľké prekvapenie sa však uškrnul a podal jej opálenú ruku.

Zamračila sa na ňu.

„No tak poď, než zase niekto príde a nájde ťa pod mojim stolom, prípadne spod neho vyliezať."

Očervenela ako paprika a už sa súkala von, za jeho mrmlavého smiechu. Roztrasene sa postavila na nohy a čakala na výbuch, ten však neprišiel. Oliviero ležérne sedel na otočnej stoličke a blýskal po nej veselým pohľadom.

„Tak koľko dní po škole?" vzdychla porazene a zvesila plecia.

„Obávam sa, že tebe by to aj tak nepomohlo," doberal si ju. „Ale smiem vedieť, ako si sa dostala tam, kam si sa dostala?"

Preglgla. „Myslela som si, že máš môj zošit, dvere boli otvorené a tak som vošla..."

„Hľadala si ho niekde?" celý sa napol. Očami zabehol k zásuvkám na stole a potom rýchlo k nej.

„Sotva som vošla a počula som vás na chodbe," klamala pokojne. „Myslela som si, že bude na stole a keď tu nebol, ukryla som sa."

Vydýchol si. „Je tam v polici." Ukázal na skrinku s knihami a učebnými pomôckami. Kým sa po zošit vybrala, zamyslene ju zozadu pozoroval. Učil matematiku, ale nespočítal si, že bude taká dospelá. Keď sem prišiel, očakával mladšie dievča. Fran bola trochu drobná, tvár však mala úprimnú a vážnu. Puberta ju neovládala ako iných. Bojovala so životom každým dňom, hľadajúc stratené.

Zobrala svoj zošit, pritisla si ho k hrudi a nesmelo pozrela na Oliviera. Zelené oči pretekali neistotou, hnedé vlasy sa krútili na ramenách. „Asi už pôjdem," snažila sa vyviaznuť z nepríjemnej situácie.

„Ešte nie, Francesca," zastavil ju Oliviero prísne. „Zavri tie dvere a poď sem," prikázal jej nekompromisne.

So stiahnutým hrdlom sa pustila kľučky a slimačím krokom prešla popred stôl, vďačná aj za ten kus dreva, ktorý ich oddeľoval. Pozrela mu do očí a čakala.