Zachráň ma✅

Časť 14.

Max:

Chýba mi Florencia. Tá bezstarostnosť. A aj Lisa, čo veľmi nerád priznávam, ale asi mi Boh chcel dať lekciu. Asi som potreboval na vlastnej koži zažiť, aké je to, keď niekoho vodíte iba za nos. Bolo to teda dosť na nič. Zajtra ma čaká posledný deň školy. Našťastie. Už sa teším na leto, ako nič nebudem musieť robiť. Len tak sa flákať, válať a užívať si život. Pri tej predstave sa pousmejem a vyberiem si z chladničky pivo. Sedím si tak spokojný na terase, keď započujem známy hlas.

„Max?"

Nie, toto sa mi nedeje. Zočím moju susedku a tak ju zavolám ku mne na terasu a ponúknem ju pivom. Neodmietne a tak mi na chvíľu robí spoločnosť.

„Kde si bol? Mala som pocit, že tu už ani nebývaš."

„V Taliansku. Bol to spontánny výlet, aby som si vyčistil myseľ," povedal som trochu trpko.

Vôbec sa mi to nepodarilo, ba sa to ešte zhoršilo.

„A ako bolo?"

Porozprával som jej teda zopár z mojich zážitkov, Lisu som nespomenul, teda áno, ale nahradil som ju za mužské pohlavie.

„A ty si sa mala ako Lisa?" chcel som zmeniť tému.

Zahľadela na mňa veľmi zvláštnym pohľadom a mlčala. Stále mi nič nedochádzalo.

„Lisa?" povedala dosť trpko.

Preglgol som.

„Prepáč, Leila. Ja som sa iba zamyslel," klamal som a hovoril, čo mi prvé napadlo.

„Mám pocit, že si v tom Taliansku nebol s Lesliem. Ale asi s Lisou," povedala naoko urazene.

„Áno," priznal som, lebo by nemalo cenu klamať.

„Aha," povedala smutne a trpko zároveň, poďakovala za pivo a už jej nebolo.

Nevládal som sa ospravedlňovať, iba som sa pozrel, ako odišla. Dopil som pivo, dal si ľadovú sprchu, ktorá aj tak neoživila moje mozgové bunky a tak som si išiel ľahnúť s nádejou, že zajtra bude lepší deň.

Zabočil som doprava a vošiel na školské parkovisko. Bolo pomerne plné áut, ale aj ľudí, ktorí sa hemžili z jednej strany na druhú a tak som dookola musel trúbiť ako taký debil. Konečne som zaparkoval a mieril dnu, nech to mám z krku.

Sedel som v lavici a moju myseľ zamestnávali myšlienky na leto. Čo vlastne budem robiť? Neviem, či sa mi chce niekam cestovať, keď si spomeniem na Taliansko. Ak by sa mi niečo podobné stalo zase, asi by som sa odbachol. Zase na druhej strane, keď si vybavím tvár mojej nahnevanej susedky, Leily- áno, už si nikdy jej meno nepomýlim, nechcem ostávať doma viac, než je to potrebné. Zrazu ma predstava na dlhé letné nudné dni začínala deptať. Od toho plesu som sám. Nemyslím to tak, že nemám babu- ale nemám, ale bez skutočných priateľov. Mám pocit, ako keby všetci moji ľudia išli na druhý koniec Zeme, oženili sa a založili rodiny. A zostal som ja. Chlapec, ktorého ide život ešte len skúšať.

Po škole som sa išiel najesť do reštiky s Dylanom. Celkom dávno sme sa nevideli. Naposledy pred mojím náhlym odchodom.

„Servus," podali sme si ruky a usadili sme sa k stolu.

Dylan vyzeral dosť spokojne, až si začínam myslieť, že je za tým nejaká žena. Prosím, nech sa mýlim.

„No čo, kde sa flákaš?" opýtal sa ma.

Žiadne také, ako sa máš, čo chystáš na leto. Spustil som teda môj životný príbeh, Dylan sa očividne bavil, dosť často sa uchechtol popod fúzy, ktoré ani nemal. No chápete, metafora.

„A ona si našla iného hneď, ako si si pobalil veci?" opýtal sa ma trochu ironicky, ako keby to nebolo nadovšetko jasné.

Asi ma rád psychicky týra. Iba som prikývol a odpil si z džúsu. Som totižto autom.

Rozlúčili sme sa a každý sa vydal vlastnou cestou. Netušil som, kam pôjdem, jednoducho som sadol do auta a vozil sa. Občas vás niečo napadne spontánne a idete tam. Keď som okolo toho parku prešiel, vedel som, že mierim práve tam. Bol mi ako druhým domovom. Vôňa krásne rozkvitnutých kvetov, štebot operencov a smiech detí, ktoré sa tam naháňali. Pichlo ma pri srdci, ale nepoznám dôvod. Kráčal som po chodníku a vychutnával si ten pokoj. Slnko mi neosvecovalo tvár, pretože bolo schované za tmavým mrakmi. Išiel som ďalej, tam, kam chodievam vždy. Moje tajné tiché miesto, kde často premýšľam. O Lucy, rodičoch, mojom živote a samozrejme o Kate. Bez myšlienky na ňu neprejde ani jeden jediný deň. Stojím tam, hľadiac na malého vtáčika, ktorého kŕmi akurát jeho mama. Pousmejem sa.

Z neba začnú padať kvapky vody, ako by už nepršalo mesiace. Nie sú ale studené. Pomaly mi stekajú po tvári a nahrádzajú moje slzy. Srdce mi bije ako splašené, aj keď nechápem, prečo. Cítim, že sa niečo zmenilo. Hlavou mi prebleskne tisíc myšlienok. Pocítim niečí pohľad. Priam mi prepaľuje chrbát. Pomaličky sa otočím a vyrazí mi dych. Nemôžem tomu uveriť. Uvidím ju. V jej najkrajšej podobe. Mala na sebe krémové šaty, ktoré jej krásne zvýrazňovali jej postavu. Jej dlhé nohy podškrtli lodičky. Nemal som slov. Hľadel som jej do očí, ktoré boli ako brána do jej duše. Videl som v nich tiež prekvapenie. Šok. Strach. Bolesť. Zmätenie. Ale keď som sa zadíval lepšie, videl som v nich lásku. Niekde veľmi hlboko a v oveľa menšej dávke ako zvyšok, ale bola tam. A vtedy som si povedal, že sa nevzdám.

Ahojte, iba vám chcem napísať, že dúfam, že ste si užili dnešnú kapitolu, ktorá bola síce kratšia, ale dosť hlboká :) Ďakujem za všetky krásne komentáre a verím, že vás nová kapitola potešila. Užívajte si naplno prázdniny :)