Zachráň ma✅

Časť 13.

Keď som sa vrátil, necítil som sa ako doma. Florencia sa pre mňa stala domovom. Ale musel som sa opäť vrátiť do reality. Veľmi ma to netešilo, ale nemal som na výber. Zase , keď sa na to pozriem z iného pohľadu, chýbali mi kamaráti. Výlučne mužského pohlavia.

Kate:

Ani neviem ako a dnes je posledný deň školy! Uplynulý mesiac prešiel ako voda.Mala som skúškové obdobie, ktoré našťastie dopadlo celkom dobre. James sa tiež nesťažoval.

Usmiala som sa sama na seba do zrkadla. Bola som hrdá, že som to zvládla. Veci sa posledný čas vyvíjali veľmi dobre. Vedela som, že v lete ma čaká aj plánovanie Jessinej svadby, ktorá sa neodvratne blíži. Minule sme sa o tom bavili a nevedeli sa nám ústa zavrieť. Usmieva sa ako slniečko na hnoji. Onedlho jej zásnubný prsteň vymení Tom za ten skutočný.

Z vešiaka som si zvesila hodvábne šaty krémovej farby a rukou skúmala ich povrch. Kúpila som si ich už dávno s tým, že si ich dám posledný školský deň. Obliekla som si ich a obula si k nim lodičky. Dneska som chcela byť za dámu. Pery som si prešla krvavočerveným rúžom a líčkam dodala farbu. Kabelku som si zavesila cez plece a na oči nasadila okuliare z najnovšej kolekcie PRIVÉ REVAUX. Bola som so sebou nadmieru spokojná a tak som sa pobrala spoločne s Jamesom na kávu, ktorú mi sľúbil včera za odmenu, pretože ma v noci totálne vyčerpal.

„Ahoj, platí to dnes?" cinkla mi esemeska počas prestávky.
Pousmiala som sa.
„Ahoj Jess, jasné, mám prísť pre teba?"

Úpenlivo som čakala na odpoveď, ale žiadna neprichádzala. Tak som sa začala opäť baviť s Hannou o tomto školskom roku, teda pre mňa polroku, čo som tu strávila.
„Ako ideš stráviť leto?" opýtala som sa jej.

Na chvíľu len hľadela von oknom a potom dodala : „Možno pôjdem za mamou do Talianska. Odsťahovala sa od otca pred tromi rokmi, keď som mala osemnásť. A teraz si tam žije na haciende celá šťastná a spokojná."

Tak toto mi vyrazilo dych. Hanna o svojej rodine veľa nenahovorila.

„Takže leto pri mori?"

„Nie, nežije pri pobreží. Býva blízko Florencie, v takom malom mestečku..."

Keď konečne posledný deň ubehol, vybehla som z učebne a hnala sa k autu. Čakala som ešte na Jamesa, ktorý sa tu mal každú chvíľu ukázať. Jess mi medzitým napísala, že sa stretneme v reštaurácií a poslala mi adresu. Čakala som päť minút. Desať. Pätnásť.

„Volaný účastník je momentálne nedostupný. Zavolajte neskôr prosím," ozvalo sa namiesto jeho hlasu.

Pretočila som očami a vrátila sa do budovy školy. Ráno sme sa predsa dohodli, že sa počkáme hneď po skončení školy. Budova bola už ľudoprázdna, veď ktorý človek by tu zostal, keď už má prázdniny? No asi zjavne James.

Po chodbe sa ozýval klepot mojich lodičiek. Ja ho zaškrtím. Jess mi už trikrát volala, kde som.

„Už som o chvíľu tam," povedala som jej ,akoby sa nechumelilo.

Teraz to vyzerá, že som sa stratila medzi Oxfordom a Londýnom. A to mam navigáciu!

Vošla som do Jamesovej triedy, kde som ho konečne našla. Mala som chuť na neho začať kričať, ale keď som videla, že tam sedí s nejakou babou a horlivo sa s ňou o niečom debatuje, stratila som reč. Môj mozog pracoval na plné obrátky a vymýšľal, čo urobím. Hľadám ho tu skoro hodinu ako zmyslov zbavená a on sa tu škerí na nejakú blondínku. Spomínala som, že som trošičku žiarlivá?

Stála som za ním a pozorovala ich. Nepočula som tému ich rozhovoru, ale bolo mi to šumafuk.

„James?" vypľula som jeho meno a on sa trhol.