Zachráň ma✅

Časť 5.

Kate:

Prehadzovala som sa z boku na bok, pretože som nemohla zaspať. Neviem, či je spln či čo alebo som vypila veľa kávy, no James tu už hodinu fučí a ja čumím ako blbá do stropu. Povedala som si dosť a zavolala Hanne. Je dosť možné, že ju zobudím, ale bola moja jediná záchrana.

„Preboha," zakňučala mi Hanna do telefónu a nahlas si vzdychla.

„Prepáč, ale nedá sa mi spať."

„Mne sa dalo."

Chvíľu bolo iba ticho, ale Hanna dodala : „Ako ti pomôžem?"

„Môžem prísť k tebe?"

Dúfala som v kladnú odpoveď a čakala.

„Dobré, jasné. Čakám ťa," povedala už menej rozospato a zložila.

Obliekla som si tepláky, mikinu, zobrala si peňaženku s dokladmi, kľúče, mobil a ako víchor som sa rútila do auta. Možno sa pýtate, prečo som nevolala Jess. Jedna vec, že bývala o dosť ďalej a mala pri sebe Toma. Ja som jednoducho potrebovala kamarátku. Musím priznať, že mi Jess veľmi chýbala. Bola by som ochotná s ňou aj viac nakupovať. Nechápte to zle, som šťastná, že mám Jamesa a že bývame spolu, lenže občas vám chýba kamarátka. A ja som ju práve teraz potrebovala. Pokračovala som cestou A4144 a potom som na kruhovom objazde odbočila doprava. Cítila som strašný smútok za Jess a veľkú bolesť z tej noci. Hruď ma bolela a z očí sa mi rinuli slzy.

Konečne som prišla za Hannou, tá už sedela na terase a čakala ma. Keď uvidela, že mi tvár zalievajú slzy, rozbehla sa oproti mne a objala ma.

„Čo sa deje Katee?" pozerala sa na mňa vystrašene moja kamarátka a už ma vtiahla dnu, kde mi uvarila kakao.

Cítila som sa ako dvanásťročná a práve mi prestali vysielať moje obľúbené rozprávky. Tak som plakala.

„Ja-ja...sama neviem...len už," habkala som, ale asi to nebolo moc užitočné.

„Som tu, poď pozrime si nejaký film," navrhla a my sme sa presunuli do obývačky.

„.....alebo nie? Ja si myslím, že by to mohla byť ona , aj keď..." Hanna sa so mnou snažila rozprávať, ale ja som bola myšlienkami inde.

Vôbec neviem, aký film sme pozerali, ani som si nevšimla, kedy moja kamarátka priniesla pukance. Ja som bola vo vlastnom svete. Mala som pocit, že je toho na mňa už veľa. Škola, odlúčenie od starej partie, chýbala mi rodina a k tomu všetkému on. Potrebovala som vypnúť.

„Zajtra si urobme výlet," navrhla som.

„Ty a ja?"

„Áno," pritakala som.

„Dobre teda, nie je problém."

Bola som o dosť spokojnejšia. Všetko bude zas dobré, len potrebujem na chvíľu vypustiť. „Som rada, že si tu, aj keď to po telefóne tak nevyznelo," priznala Hanna s malým úsmevom.

„Len mi povedz, čo ťa tak rozrušilo. Ako všimla som si, že si nejaká menej veselá poslednú dobu, ale prišlo mi to iba ako únava," povedala smutne a sklopila oči nadol.

„Vieš ako som ti vravela o Maxovi..." začala som opatrne.

Ona iba pritakala a ľútostivo sa na mňa pozrela.

„Tak som bola po Jess do tej školy, kde chodí a keď som na ňu čakala, uvidela som ho. Ten jeho pohľad mi spaľuje dušu. A k tomu si kúpil presne také auto, ako na ktorom som havarovala. Proste zrazu ma začali zavaľovať spomienky, ľútosť a bolesť. Nechcela som znepokojovať Jamesa, ale potrebovala som sa o tom s niekým porozprávať."