Zachráň ma✅

Časť 27.

Max:
Zrazu zablikala žiarovka vo výťahu a my sme zastali. Avšak, dvere sa neotvorili. Kate stlačila gombík na otváranie dverí, ale nič. Boli sme tu zaseknutí.

„Berme to ako znamenie," pokúsil som sa začať rozhovor.

„Že čo?"

„Že sa máme porozprávať."

Vedela, že mám pravdu. Museli sme si to vysvetliť a možno to veľa zmení. A možno nič.

„Chcem ti povedať, že ma to veľmi mrzí. Asi to znie vtipne, veď túto vetu som ti povedal už toľkokrát. Ale myslím to úprimne. Tá noc," chytil som si hlavu do dlaní.

„...bol to omyl. Velikánsky omyl. Neviem, ako som skončil s Ellie, ale ju to tiež trápi. Bola to chvíľková nerozvážnosť. Ako keby som bol pod vplyvom nejakej drogy a nevedel, čo robím. Ja som hneď išiel za tebou. Rýchlo som zohnal odvoz, aby som ťa dohnal. Ale keď som uvidel to auto v priekope, bolo to," lámal sa mi hlas.

„...bolo to strašné. Myslel som, že sa ti už nikdy nepozriem do tvojich krásnych očí, nikdy neuvidím tvoj krásny úsmev a nikdy sa ti už neospravedlním. Ach Kate. Každý deň si prajem, aby som mohol vrátiť čas. Ja som išiel za tebou do nemocnice. Bola si bledá, pripojená na prístrojoch a len o vlások si unikla smrti. Tam, na tej chodbe, som  si uvedomil, že za toto všetko môžem ja. Dostal som ťa skoro do hrobu. Nechcel som, ale musel som odísť. Aby si bola šťastná, lebo ty si to zaslúžiš. Veľmi ma to bolelo a stále bolí. Každé ráno, keď sa prebudím. Ale viem, že si teraz spokojná a vedieš život, o akom si vždy snívala. Nikdy ťa neprestanem ľúbiť. Ukradla si celé moje srdce. A navždy ti bude patriť. No jediné, čo chcem, aby si necítila voči mne nenávisť. Ak aspoň to pre mňa urobíš, bude to stačiť. Vždy mi išlo iba o tvoje šťastie a teraz ho máš. No žiaľ, nenašla si ho u mňa. Ale možno je to tak správne," dostal som zo seba konečne všetko von

. A na koniec môjho príhovoru som povedal dve najpravdivejšie  slová z hĺbky mojej duše : „Milujem ťa."

Čakal som aspoň jednu vetu, ale zrazu sme sa pohli a Kate vyšla bez jediného slova vonku a kým som sa stihol aspoň pozrieť, kam ide, dvere sa mi zavreli rovno pred nosom .

Kate:

Môj mozog pracoval na plné otáčky. Čo tu robí? Za kým ide? Myslí si, že tu ešte robím? Alebo sa tu uchádza o novú prácu?

„Max," šepla som prv, než som si to uvedomila.

Cítila som sa zvláštne pri vyslovení jeho mena. Bolo to skôr znamenie, nech sa o nič nepokúša.

„Kate," napodobnil ma, ale úplne iným tónom.

Vedela som, o čo mu ide.

„Prosím, nerobme to ešte ťažším," vyriekla som a dúfala, že ho to umlčí.

Aj by to bolo zabralo, ale potom  sme prudko zastali. Keď som sa pozrela nad dvere, svietilo tam číslo štyri. Myslela som si, že Max vystupuje, ale díval sa na mňa tak isto zmätene ako ja na neho. Dvere sa neotvárali. A žiarovka náhle zablikala. Snažila som sa otvoriť dvere gombíkom, ale nešlo to. Som v pasci.

„Berme to ako znamenie," začal Max.

Nie, prosím. Ja nechcem.

„Že čo?" pozrela som sa na neho prísnym pohľadom, aj keď som dopredu vedela odpoveď.

„Že sa máme porozprávať." 

Ale ja sa rozprávať nechcem. Jednoducho to zase naruší môj múr a nechcem počúvať ďalšie lži. Ale nemám zjavne na výber.