Zachráň ma✅

Časť 16.

Max:

Celý piatkový večer som sa z toho stretnutia spamätával. Začínal som už asi aj blúzniť, lebo som chcel ísť za Kate, padnúť pred ňou na kolená a prosiť od odpustenie. No, aj minule bol plán podobný a všetci vieme , ako to skončilo. Prefackal som sa a nasadol do auta. Nie, nešiel som za ňou. Každý deň sa budem prihovárať Bohu a prosiť ho, nech nás opäť osud spojí. Takýto je zatiaľ môj plán. Zastavil som pri krásnom dome s menšou záhradkou a grilom. Červená strecha mu len dodávala vznešenosť a útulnosť zároveň. Zazvonil som a otvoril mi presne ten človek, ktorého som teraz chcel vidieť.

„Brácho, ty tu čo robíš?" pousmial sa na mňa Tom.

Poškrabal som sa na zátylku.

„Asi som potreboval niekoho na moje večerné dobrodružstvo," mykol som plecami.

Nemusel som to však hovoriť dvakrát, Tom zakričal Jess  že ide vonku, ona na moje prekvapenie neprotestovala a mohlo sa ísť.

„Nuž, povyprávaj mi, milý Tom, ako ide život," šaškoval som.

„Taaak, toľko vecí sa zmenilo, že sa z toho poserieš. Jess som požiadal o ruku,"povedal zasnene.

„A povedala áno. Takže v novembri alebo decembri  budeme mať svadbu. Konečne sme si zrekonštruovali náš domček, ako si si mohol všimnúť."

Hm, vedel som o ich plánoch, lebo po škole sa takéto veci šíria rýchlosťou blesku, ale o svadbe som nemal ani poňatia. Vyvalil som oči, zastal na krajnici a chlapsky do udrel po chrbte na znak gratulácie.

„Si ty šťastný bastard," povedal som so smiechom. 

Po pol hodine plnej smiechu a podpichovania sme dorazili na miesto. Tom sa na mňa zahľadel a v jeho tvári som uvidel úškrn.

„Ideme lietať."

A tak aj bolo. Nasadli sme do vetroňa, prvý riadil Tom. Bože, on za tým nesedel už dlhšie, tak neviem, či to bolo správne rozhodnutie.  Pripútal som sa tak silno, ako to šlo a už sa iba modlil, nech toto tupelko zvládne riadenie. Vzniesli sme sa do vzduchu bez problémov, pretože sme štartovali v areovleku a aspoň na pár sekúnd mi odľahlo. Potom sa lano od nášho vetroňa odpojilo a riadenie bolo na Tomovi. Srdce mi bilo ako divé, ale zároveň sa mi do tela dostával veľmi príjemný adrenalín. Točili sme sa a mierili smerom nadol dole hlavou. Kebyže som žena, tak aj kričím, ale udržal som sa. Tom bol tiež dosť bledý, ale smial sa. Začali sme klesať rýchlejšie, až som si myslel, že sa niečo posralo. Ale potom sme zase nabrali správnu rýchlosť  a už sa iba vznášali pár stoviek metrov nad zemou, až sme napokon pristáli.

Bolo to v nedeľu večer, keď ma premkol pocit, že musím vypadnúť. Nie do baru, ani si zalietať či zajazdiť, ale niekam ďaleko od Lodnýna. Nechcelo sa mi nič vymýšľať, tak som iba zavolal Jerrymu, či nemám podobné nutkanie.

„My ako keby sme boli spojení pupočnou šnúrou," zajásal do telefónu, na čo som sa rozosmial na plné kolo.

Jemu fakt šiši-miši v tej hlavičke.

„Tomu ver, že ideme niečo podniknúť a ja už aj presne viem, čo. Zajtra ráno odlietame, tak sa priprav. A zober si plavky a plnú peňaženku," pripomenul mi.

No už sa aj bojím, čo vymyslel.

„Ráno po teba prídem o ôsmej, čakaj ma," a potom sa ozvalo pípanie, ktoré mi oznámilo koniec hovoru.

Chcel som mu ešte vynadať, že nie som nejaká slečinka a že mám vlastné auto a môžem prísť na letisko a ešte tiež za to, že prečo, do riti, o ôsmej? No nič idem sa pobaliť a potom sa vyspať. Hádam mi tých pár hodín postačí.