Sú to dva dni. Ešte len, alebo radšej už dva dni odkedy odišiel a ja už neviem čo so sebou. Už dva dni som nevyšla z domu. Veď načo aj. Nemala som chuť stretnúť sa s každodenným životom a čeliť mu tvárou v tvár. Bola som na to príliš unavená. Iba som ležala vo svojej posteli, pod dekou, s notebookom a vodou. Za tie dva dni som do seba toho moc nedostala, jedine vodu a nejakú zeleninu. Viac nebol môj žalúdok schopný pojať. Vedela som, že ak to takto bude pokračovať aj zvyšok týždňa môžem stratiť váhu, ktorú sa mi podarilo pribrať. No nemala som silu nútiť sa do niečoho. Nútiť sa vstať z postele, nútiť sa hýbať, či jesť. Bola som očividne v depresii, no tento raz som nemala silu sa jej postaviť. Bola som príliš unavená na to s ňou bojovať.
Klopanie na dvere prerušilo chod mojich nudných myšlienok. Odvrátila som zrak k dverám, v ktorých sa zjavila mama. "Nechceš niečo zjesť? Varila som obed." Usmiala sa pokladajúc jednu ruku na svoje veľké brucho, kde skrývala môjho ďalšieho súrodenca.
Iba som pokrútila hlavou v zápore. "Ashley, za posledné dva dni si nič moc nezjedla." Nie žeby matka monitorovala môj denný prísun jedla, ale už teraz trávila doma viac času a stretla ma mimo Ryanovej izby iba pár krát. "Chýba ti Ryan?" Spýtala sa hľadiac ako sa chúlim v jeho prikrývkach. "V poslednej dobe spolu trávite znova veľa času. Deje sa niečo?" Mama vedela, že sme si s Ryanom blízki. Vždy keď sme mali nejaký problém sme chodili jeden za druhým. Ryan ma chránil celý život.
"Nie," odpovedala som iba, viac sa zachumlávajúc do jeho vône v jeho posteli.
"Dobre, ale keby čokoľvek tak vieš, že som tu pre teba." Neverila mi. Jasné, že mi neverila, že sa nič nedeje, no vedela veľmi dobre, že nemá šancu zo mňa čokoľvek dostať. A tak odišla. A to bolo v tej chvíli najlepšie čo mohla urobiť. Nechať ma samu, v Ryanovej izbe, v tme hľadiac na nezmyselné filmy.
V poradí už ďalšia rádoby komédia, pri ktorej sa kútiky mojich úst ani len nepovytiahli do hora osvecovala izbu. Ani som si nevšimla, že beží po Francúzky s titulkami. Pustila sa sama, keďže som pri tej predchádzajúcej zaspala. Každé tri hodiny, ako tak čas plynie zaspávam a cítim sa stále viac unavená. Stopla som ten príšerný film a izbu okolo mňa vyplnilo ticho. Ticho, aké sa odohrávalo aj v mojom vnútri. Bola som tu iba ja, tma a ticho. Moji verní spoločníci. Hľadela som do tmy, iba tak, sedela som na posteli a tupo hľadela do steny. Čas okolo mňa bežal, mohli to byť minúty, či hodiny keď som stále nehybne sedela na posteli a hľadela pred seba. Ako keby vonku, za dverami tejto izby nič neexistovalo.
Prúd mojich myšlienok sa stočil k chlapcovi, ktorému patrila táto izba. Čo asi tak robí on v tejto chvíli? Baví sa. Dopriava si zaslúžený oddych od strastí každodenného života. Odomňa. Zaslúžený oddych. Práve teraz je určite vonku, s priateľmi, spolužiakmi, smeje sa a užíva si deň. Predstava jeho širokého úsmevu prinútila moje kútiky zdvihnúť sa do hora. Tak nádherný, keď sa smeje.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
