(Not)normal?✔️

35.

Linn

Bez jediného pohnutia sedím na studenej podlahe. Cítim ako mi chlad preniká rifľami až do kože. Jack sa nehýbe. Možno zaspal, pomyslím si a očkom pozriem vedľa seba. Jeho doširoka otvorené modré oči ma prekvapia. ,,Linn?" Opýta sa a neprestáva na mňa hľadieť. S úsilím mu tlmene odpoviem, slová sa mi premieľajú na jazyku, sú ťažké ako kamene, ktoré sa nie a nie vykotúľať. ,,Áno?" ,,Viem ako sa teraz cítiš......len chcem aby si to vedela. Že nie si sama." Jeho dych je teplý, no vonia po mentole. Chcem mu poďakovať a povedať mu, ako veľmi ho mám rada. Ako som si ho za tie krátke štyri týždne obľúbila. Lenže kamene v mojich ústach mi tlačia na jazyk a ten sa motá a motá a motá. A tak iba prikývnem. Jack prikývne tiež. Pootočím hlavou, viac sa na neho nedokážem dívať. Prečo musím ľuďom spôsobovať toľko bolesti? Najradšej by som sa zavrela v podkroví a nevyšla von dokým by som zase nebola normálna. Hneď ako si toto pomyslím, zarazí ma to. Ako kamión, ktorý drtí všetko v jeho ceste. Nemôžem byť normálna. Nikdy nebudem. A práve preto prudko vstávam z Jackovej studenej podlahy, vychádzam z jeho izby. ,,Linn? Linn, kam ideš?" Zmätene sa pýta, no ja nezastavujem. Rozhodla som sa....nemôžem pri ňom byť v takomto stave. Prejdem okolo fotky jeho mami, zarámovanej a starostlivo položenej na komode. Všetci kôli mne iba trpia....Mama sa strachuje takmer každý deň, Audrey musí počulvať moje hlúpe výlevy a Jack....Jack si to zlízol snáď najviac. Moju najhoršiu náladu, moje úplné dno som ukázala tomuto chlapcovi, ktorý tak veľmi potrebuje vidieť svetlo. Pridám do kroku, a keď prekročím prah vchodových dverí začnem bežať. Neprejdem ani päť krokov, keď Jack vybehne na ulicu za mnou, kričí moje meno, no kým sa obzrie na ktorú stranu som išla, schovám sa za kontajnermi v uličke napravo. Zadychčaná sa opriem a zveziem popri stene. Hlavu si schovám do dlaní, snažím sa zastaviť všetko to, čo sa deje. Snažím sa zastaviť celý poondiaty svet, aj keď viem, že to nejde. Odrazu započujem kroky, Jack prechádza popri medzere medzi dvoma domami, v ktorej sa schovávam, bez toho aby do nej nazrel. Stále som schúlená vedľa starého kontajneru, ktorý pokrýva hrdza. Tak skončím aj ja, pomyslím si. Opustená, v starej zaprášenej uličke. Jack znova prejde okolo, tentokrát s hlavou v dlaniach. ,,Linn?! No tak, Linn kde si?!" Zúfalo kričí, v očiach sa mu zračí strach. Veľmi dobre vie čo cítim a práve preto sa o mňa bojí. V tej chvíli už nedokážem držať. Už nedokážem byť viac silná. Cítim ako sa mi slzi rozutekajú po tvári a ako si vzlyky predierajú cestu na povrch. Vtom postava Jacka zastane a na päte sa otočí. Urobí tak však úplne pomali, akoby sa bál, že na neho niekto zaútočí. ,,Linn? Ach, Linn," takmer zašepká a začne kráčať ku mne, teraz už o čosi rýchlejšie. Keď ku mne podíde, kľakne si aby sme boli na rovnakej úrovni. Stále plačem a on ma pohladí po vlasoch. ,,Mrzí ma to Linn. No nemôžeš tu ostať." Hovorí so mnou tak jemne, akoby som sa pod zvýšením hlasu mohla rozsypať. ,,Môžem," vzlyknem aj keď poznám pravdu. ,,Poď. Pekne sa postavíme, áno?" Vezme mi ruky do svojich teplých dlaní a vstane. Opatrne ma dvihne, a hneď ako tak urobí obíme ma. Cítim sa ako malé vystrašené dieťa, ktoré utišuje jeho mama. Cítim sa akoby som sa naozaj mala rozpadnúť. No Jack tu stojí so mnou a tak viem, že rozsypať sa je nemožné.

Jeho šušťavá bunda sa šúcha o tú moju, no my mlčíme. Kráčame popri rieke, tej, ktorá delí mesto na polovicu. Vonku sa ochladilo, no slnko ešte stále nezačalo zapadať, a tak cítim jeho teplé lúče na tvári. Musím vyzerať otrasne. Oči mám červené, pod nosom sa mi ligoce sopel a slzy zároveň, vlasy mám v neupravenom drdoli. Ale nič z toho ma netrápi. Chcem sa len pominúť. Na chvíľu výsť zo svojho tela a cítiť to, čo každý iný človek. Lenže viem, že sa to nedá. A taktiež viem, že by som Jacka nenechala samého na pospas jeho vlastným, často vražedným myšlienkam. A tak ostávam. Bojujem s drtivou ťarchou vlastného tela.