(Not)normal?✔️

26.

Carter

Pointu technickej výchovy som nikdy nechápal. Sčasti to bolo preto, že som najväčšie technické drevo v celom šírom okolí. A to som sa v siedmom roku svojho života nádejal, že raz zostrojím prevratný vynález. Teraz by mi úplne stačila normálna myseľ, všetko by tak bolo oveľa jednoduchšie. Nemusel by som so sklonenou hlavou stáť nad tretím sedadlom na ľavej strane autobusu, nemusel by som sa za seba hanbiť, keď prosím nejakých prvákov o uvoľnenie. ,,Ja....viete....je to tak trochu moje miesto a.....nerád by som...ehm, sedel inde." Nesmelo zodvihnem hlavu, cítim ako mi srdce prudko bije. Sú mladší ako ja, no i tak som vystresovaný. Čo keď im to dôjde? Roznesie sa to po celej škole, a čo potom? Nebudem len riťolez a nerd, ale aj cvok. To sa nemôže stať. ,,Prečo by sme mali? Sedeli sme tu prvý, tak vypadni dokým sa naštveme." Páni, keby som ja v ich veku dokázal byť taký nebojácny. Do autobusu nastupujú posledný študenti, pomali sa zapĺňa. Ak si rýchlo nesadnem, šofér bude peniť. ,,No ták....chalani.....iba tento jedenkrát. Sľubujem, že......už sa potom na vás ani nepozriem." Noha mi začne klepkať o podlahu v nervóznom rytme. Už teraz na mňa pozerajú ako na vyšinutého. Vymenia si spýtavé pohľady. ,,Možno, ak nám dáš dobrý dôvod. Ak nám vysvetlíš, prečo tu tak veľmi chceš sedieť." Pokračuje "hovorca" a druhý prikyvuje. Šofér sa v spätnom zrkadle zamračí, zaťatou päsťou, tak, že mu trčí iba palec ukáže na sedadlá vzadu. Pozriem do zeme, tvárim sa, že som si ho nevšimol. ,,My čakáme, riťolez." Obaja vybuchnú do ohromného smiechu, akoby to bol najlepší vtip v histórií ľudstva. Prešľapujem, trikrát na jednu, trikrát na druhú nohu. Obzerám sa, zisťujem, že teraz nás sleduje celý autobus. Nemôžem tu zostať, cítim, ako mi ich oči vypaľujú diery do kože, odhaľujú, čo sa skrýva v mojom vnútri. Vzduch je odrazu riedky, pririedky na to, aby som v ňom dokázal prežiť, čo i len o sekundu viac. Na päte tenisky sa otočím, prebehnem uličkou autobusu, zbehnem tri schodíky deliace ma odo dverí a začnem šialene rýchlo mačkať gombík na ich otvorenie. Raz, dva, tri. Raz, dva, tri. Raz, vtom sa nečakane otvoria, ja takmer vypadnem na asfaltovú príjazdovú cestu. Všetci sa mračia, čosi si šepkajú, v ich očiach som sa stal definitívnym čudákom. Vtom si spomeniem na mačkanie tkčítka. Raz, dva tri. Doriti, nestihol som ho zmačknúť ešte dva razy. Kým sú dvere dokorán, bleskovo strčím ruku dnu a urobím, čo musím. Dva, tri. Šofér má vyvalené oči a v nemom úžase otvorené ústa. Kompletne som sa strápnil. Všetci to vedia, bože. Čo budem teraz robiť? Srdce mi bije až v krku. Toto je nočná mora. Zatváram oči v nádeji, že keď ich otvorím budem ležať na mäkkých prikrývkach v mojej izbe, doma. Temnota ma opantáva, upokojujem sa. V hlave si opakujem slová terapeuta Williamsa. Počítam do troch, znova a znova. Stojím sám na chodníku, s rukami tesne okolo popruhov batoha. Tri. Slimačím tempom otvorím najprv jedno, potom aj druhé oko. Autobus odišiel, vidím iba nekonečnú cestu predo mnou. Som sám. So svojou chorou mysľou.

tak, Carterovo pokračovanie je nasvete.
nie som si úplne istá, či sa mi táto kapitola páči, či sa mi podarila.
napíšte svoj názor, aby som sa mohla zlepšiť
ďakujem