(Not)normal?✔️

21.

Jack

Budík začne otravne pípkať presne o trištvrte na sedem. Unavený zodvihnem ruku a načiahnem sa, vypnem ho. ,,Chlapci, vstávať!" Zakričí otec, ktorý je už pomali na odchode. Vpodstate budí iba Arta, no vždy hovorí "chlapci". Akoby mu to pripomínalo staré časi, keď sme si všetci štyria vliezli do rodičovskej postele a pili horúce kakao. Mama s ocom boli vstrede, my, vtedy malí chlapci po stranách. Museli sme tým pádom vstávať asi o pätnásť minút skôr, no nikomu to absolútne neprekážalo. Pozviecham sa, horko-ťažko prejdem do kúpeľne. Tam si opláchnem tvár a umyvajúc si zuby vyťahujem zo šatníka kusy oblečenia. Keď skončím, kefku vrátim na svoje miesto, vyzlečiem si pyžamo, natiahnem si rifle a mikinu. Každé ráno ma opantáva tá istá myšlienka. Aký má toto celé zmysel? Aj tak pokračujem so životom, vystrčím strapatú hlavu z dverí a pozriem do kuchyne. Oco ešte stojí pri dverách a s kávou v ruke a okuliarmi na nose číta noviny. Prečo? Toto nikdy nerobieva. Vtom zodvihne zrak. ,,Dobré ráno, Jack." ,,Dobré, oci." Konečne výdem z izby, zavriem za sebou dvere a kráčam mu naproti. Zrejme mi vidí otázku v očiach, lebo povie: ,,Chcem sa s tebou porozprávať. Poď, sadnime si." Ukáže na stôl, zloží si okuliare aj noviny. S rachotom odsuniem stoličku, sadnem si oproti nemu a čakám. Spojím obočie. ,,Keď som upratoval, našiel som toto." Z náprsného vrecka na tričku s logom obchodu, kde pracuje, vytiahne nedotknuté lieky. Moje lieky, ktoré som nemal už osem dní. ,,Ja....oci....vieš, že som po nich ako mechom praštený a-" začnem sa obhajovať, no v tej chvíli sa v kuchynskom oblúku za otcovím chrbtom ozve silené zakašľanie. ,,Ránko," povie s náznakom radosti v hlase Arthur. ,,O čom je reč?" Prejde ku kuchynskej linke, oprie sa o ňu. S otcom na seba pozrieme. Nechceme ho ťahať do týchto vecí. Zbytočne mu ťažiť srdce. Jasné, že vie, čo mi je. No podrobnosti niesú nutné. ,,Aha. Takže o tom." Zamračí sa a prepáli nás pohľadom. Na chvíľu akoby sa zamýšľaľ čo povedať, ale hneď ako nájde riešenie vysloví ho. ,,Viete, niesom malý. Chápem, že aj dospeláci majú svoje tajomstvá, tak ako každý. Ale rád by som pomohol. Áno, mám iba trinásť, nezažil som toho veľa. Lenže hneď ako prídem do miestnosti, stíchnete. Akoby som bol neželaným hosťom." Páni. Toto asi nikto z nás nečakal. Cítim sa zle, lebo kôli mne je môj braček smutný. Vidíš? Si nanič Jack. Vstanem, dvoma krokmi sa priblížim a obímem ho. ,,Art, sľubujem, že uz nič pred tebou nebudem tajiť. Môj  malý mudrc." Rukami ma zviera okolo pása a ja si položím bradu na jeho hlavu. Odrazu pocítim ako ma niekto zozadu chytí, pritlačí nás dokopy. Oco. ,,Chlapci moji. Ľúbim vás, to viete. A Jack má pravdu. Malý si zaslúži počuť časť reality." Arthur sa vymaní z nášho hromadného objatia. ,,Zas až taký malý, aby ste ma volali malým niesom," no i tak sa vyškiera od ucha k uchu a čaká kým ho zasvätíme do sveta dospelých.