O tri týždne neskôr [posledné sedenie u pána Davisa]
Jack
Kráčam po starích známich chodbách, no niesú vôbec také, ako v prvý deň stretnutia s poradcom. Zaplavujú ma nostalgické pocity, uvažujem nad sebou. Aký som bol otrávený, keď som zistil, že budem musieť bývať poškole. Netušil som, že spoznám celkom fajn ľudí. Stretávali sme sa počas týždňa, aj v dni mimo štvrtkov. Samozrejme, nie v tej kaviarni, kde sme boli prvýkrát. Linn tam predsa nemôže. Zmenili sme miesto, tentoraz je to čajovňa. Aké vyhovujúce, však? Keďže väčšina z nás berie antidepresíva a kávu máme zakázanú. Vtom sa ku mne pripojí Carter: ,,Čau, Jack," pozdraví a ja si všimnem za ním v závese Audrey. ,,Ahojte. Ako sa máte?" Opýta sa zdvorilo. ,,Fajn, ty?" So záujmom v očiach na ňu hľadí Carter. Musím si s ním pohovoriť, očividne sa mu Audrey páči. ,,Tiež. No dnes som nevidela Linn.....trošku mi to robí starosti. Neviete čo jej je?" Pokývem hlavou na znak nesúhlasu. Je to predsa veľká škola a ešte ku tomu nechodí ani s jedným z nás do triedy. ,,Počkáme ju u Davisa, nie?" Navrhne Carter, a tak spolu pridáme do kroku, do suterénu školy, kancelárie školského poradcu a našich tajomstiev.
Sedíme v mäkkých kreslách, v miestnosti vládne hrobové ticho. Všetci čakáme. Odrazu sa dvere do miestnosti otvoria, dnu vojde Linn, v tmavomodrej mikine a teplákoch, vlasy jej vysia, okolo hlavy tvoria hnedú oponu. ,,Čaute," pozdraví zachrípnutým hlasom, hodí sa na jedno z kresiel. ,,Slečna Rogersová.....ste....vporiadku?" Ustráchane sa opýta poradca. ,,Absolútne," povie sarkasticky. ,,Tak.....čo keby ste nám povedali, čo vás trápi?" Iba pokýve hlavou. ,,Nič dôležité. Mohli by sme to, prosím, neriešiť?" Davis empaticky súhlasí, rozhodne sa, že na rozlúčku každý povie niečo, čo sa naučil za posledné štyri týždne. ,,Môžete ísť prvá, slečna Tamesová," pokynie rukou na Audrey. ,,Naučila som sa, že poškoláci nemusia byť zlí ľudia. A že vy, pán Dé, ste tiež fajn." Davis sa zoširoka usmeje, očividne spokojný so svojou prácou. ,,Môžem teraz ja?" Opýta sa Carter. Všetci na neho prekvapene pozrieme, lebo Carter väčšinou rozpráva čo najmenej. ,,Samozrejme, prosím." Zodvihne svoju okuliarnatú tvár, uprene hľadí na Audrey. ,,Som rád, že som spoznal......" Nasleduje tichá a trápna pauza. ,,Vás. Vás všetkých." Zachráni to Carter a ja si vduchu plesknem po čele. Prečo jej sakra nepovie, že ju má rád?
YOU ARE READING
(Not)normal?✔️
Teen FictionŠtvorica tínedžerov sa spoznáva po tom, ako sa stretnú v kancelárii školského poradcu. Čoskoro Lynn, Carter, Audrey a Jack zisťujú, že poškoláctvo nie je jediné, čo ich spája. *Táto "kniha" je písaná hlavne so zámerom ukázať, že ľudia, ktorí sú iní...
