(Not)normal?✔️

4.

Audrey

Už teraz, pred telesnou som nervózna. Čierna mikina na mne vysí, a ja ju zo seba nehodlám dať dole. Nebudem plávať, jednoducho nie. Poviem, že mi je zle alebo čosi také. Keby ma niekto videl, ihneď by sa to rozkríklo, čo by bol ten najmenší problém. No potom by sa to začalo riešiť. Nepotrebujem a nechcem niečiu pomoc, zvládam všetko sama. ,,Ahoj Audrey," začne na mňa šialene kývať Jamie, moja asi jediná kamarátka. Nie, že by sme boli úplne zohrané, ona je jedna s tých obľúbenejších. Chodí na párty ku Trishe a podobne. ,,Ahoj." Odzdravím, keď podíde bližšie. ,,Aký si mala deň?" Opýta sa zdvorilo. ,,Nič zaujímavé, ale vporiadku." ,,Super. Um....teraz máme spolu telesnú, však?" Usmeje sa, odhalí tak dokonalé zuby. Iba jemne prikývnem, lebo viem, že zase bude mať otázky o mojom necvičení. Pomali kráčame až ku dverám bazéna, kde sa máme stretnúť s pani Sailorovou, učiteľkou telesnej a športovej výchovy. Vojdeme dnu, takmer všetci tam na nás už čakajú. Pani Sailorová hodí na dievčatá pohľad, očami začne spočítavať. ,,Vie mi niekto povedať kde je Rogersová?" Ozve sa tlmený smiech a všetci vedia o čo ide. Zasa sa dostala do problému kôli nejakej hlúposti. Tak to škola poznala, príbehy Rogersovej. Mne sa zdala ako celkom fajn baba, povedala som raz Jamie a ona vybuchla do smiechu. Odvetila, že vraj mne sa každý zdá celkom milý. Čo je čiastočne pravda. Teraz však spomínaná vrazila do plavárne, zadychčaná akoby bežala maratón. ,,Prepáčte, že meškám, no v druhom krídle sú viac používané záchody, musela som byť tam." Nikto, ale absolútne nikto, nechápal o čom hovorí, ona však nevyzerala, že by ju to trápilo. ,,Dobre, už nech sa to neopakuje," zavelila Sailorová a pokračovala. ,,Ako ste si mohli všimnúť, dnes budeme plávať. Takže šup šup, švihom prezliecť do plaviek, o 10 minút nech vás tu vidím zoradené na čiare." Šuchot a hrmot začal, dievčatá sa pustili do pohybu. ,,Poď Audrey," potiahla ma za rukáv Jamie. ,,Ja....dnes mi nieje veľmi dobre," Jamie iba prevrátila očami a odišla, vedela a poznala ma, toto nebola nijaká novinka. Zrejme si myslela, že sa na seba snažím upútať pozornosť alebo čo. Posledné čo som si želala bola pozornosť. Pomali, akoby som ju mohla odplašiť, som podišla ku pani es. ,,Prepáčte, no dnes mi bolo od rána nevoľno, a nemôžem cvičiť. Nechcem vás tým obťažovať, pokojne si sadnem tu na lavičku a budem ticho ako myška." Prepálila ma pohľadom, vedela som, že to nepôjde ako po masle. ,,Ste si vedomá, slečna Tamesová, že toto je už po šiesty raz, kedy odmietate cvičiť. Ak tentokrát nebudete robiť to, čo-bez vžiadneho protestu-robia ostatní, budem nútená zavolať vašim rodičom a buďte si istá, že dnes po vyučovaní nepôjdete rovno domov." Ach, nie. Nemohla som plávať, nemohla som jej povedať pravdu. Snažila som sa najviac ako som vedela, tieto posledné mesiace, ale stále mi moje telo pripadalo nedostatočne chudé. Ostatní, ktorí ma videli (samozrejme nejakou nešťastnou náhodou) si o mne už rozprávali príbehy, akoby som bola niečo neuveriteľné. A z tých hlúpich liekov mám tvár spuchnutú a vyzerám ešte tučnejšie. ,,Pani Sailorová....ja.....sľubujem, že nabudúce budem cvičiť, len teraz.....teraz nemôžem." Spýtavo sa na mňa pozrela. ,,Ak máš nejaký problém, Audrey, môžes mi ho povedať. A tiež je tu na to školský poradca." Prudko som pokývala hlavou, možno až priprudko. ,,Tak v tom prípade, keď nehodláš cvičiť," poslednýkrát na mňa hodila pohľad jej presvedčivých očí, no ja som si stála za svojím. ,,Musíš dnes po tejto hodine hodiť reč s pánom Davisom." Poradca, tras sa. Nedostaneš zo mňa ani slovo.