Jack
Sedím na hodine občianskej náuky. Už iba dvadsaťpať minút do konca. Potom ešte literatúra a prichádza víkend. Je to snáď jediná hodina, na ktorej stojí za to vnímať. Môžem povedať čo chcem, pani Hudsonová sa zapája do tých najbizarnejších debát, prediskutuje každý názor a nápad. Vystrčím ruku do vzduchu a učiteľ občianskej na mňa prekvapene pozrie. ,,Áno, pán Marey?" ,,Môžem ísť na toaletu?" Opýtam sa tichým hlasom, zrejme ho to totiž nahnevá. Výbuch smiechu študentov sa ozýva po miestnosti. ,,Myslel som si, že sa zapojíš. Ale ako chceš. Nech sa páči," rukou kývne ku dverám a vzápätí utišuje hluk. Prejdem popri tabuli s rukami vo vreckách a sklonenou hlavou. Výdem von, zhboka sa nadýchnem. Keď je škola cez hodinu prázdna, nikde nikoho, je to akoby mi padol kameň zo srdca. Spokojne prejdem po chodbe, idem dlhšou cestou až na záchody. Popri čuraní čítam nápisi na stenách, nadávky, vyhráždy, telefónne čísla. Moju pozornosť však priláka modrá fixka úplne vľavo. Linn Rogersová je čudácka kurva. Prečo sú ľudia takí hnusní? Čo o nej vedia? Netušia aký má život. Možno doma plače a chce zomrieť, toto by jej určite nepomohlo. Potom by plakali, keby sa zabila. Mŕtvy dostávajú viac lásky ako živý. Celé je to choré. Cítim ako mi hnev pulzuje telom. Zapínam si nohavice a vyťahujem z vrecka kľúče od domu. Hnusáci, nech ju nechajú napokoji! Začnem škŕkať kľúčom o stenu, vytváram na nej ryhy, nápis pomaly mizne. Stráca sa v hlbokých, zúrivých medzerách. Keď skončím, fučím, prsty sa mi trasú. Prečo som taký nahnevaný? Začínajú ma opantávať obavy. Čo keď sa mi toto stane pri otcovi alebo Arthurovi? Čo keď im ublížim. Šaliem? Strácam rozum? Som nanič, nanič, nanič. Zrnko piesku v pieskovisku. Bezcenné nič. Oči mi zalievajú slzy, opieram sa o stenu, kĺžem sa dole. Hlavu si zložím do dlaní. Aký chalan len tak bezdôvodne plače? Chudák. Áno, to som ja. Sedí.
Do triedy sa vrátim až po zvonení s červeními, opuchnutími očami a kapucou na hlave. Nemusí ma takto vidieť. ,,Jack Marey! Kde ste dopekla trčali?" Ozve sa hromový hlas profesora, hneď ako vkročím dnu. ,,Ja.....bol som predsa na toalete," zkašlem, aby som si vyčistil hlas. ,,To viem, no mali ste sa dávno vrátiť!" Pozerám do zeme, na svoje čierne tenisky. Nepotrebujem, aby ma ničil ešte aj on. Myslím, že som dostatočne sebadeštruktívny. ,,Čakám na vysvetlenie," dobiedza. Iba pokrčím plecami. Aj tak by ma nechápal. Zhlboka vydýchne. ,,Dočerta, Jack. Čo chceš robiť so svojou budúcnosťou? Tento rok maturuješ, ešte si si nevybral vysokú a nemáš najlepšie známky...." Ukazovákom a palcom si trie obočie. ,,Mmm......len sa ti snažím pomôcť." Znova pokrčím plecami. ,,Tak si vezmi batoh a choď." Rezignovane kývne na poslednú lavicu, ku ktorej podídem, prehodím si ruksak cez rameno a vykráčam na teraz zaľudnenú chodbu. Na prahu sa ešte otočím, jemne, tak aby mi nevidel do tváre zdvihnem hlavu a takmer zašepkám: ,,Ďakujem, no nepotrebujem pomoc."
YOU ARE READING
(Not)normal?✔️
Teen FictionŠtvorica tínedžerov sa spoznáva po tom, ako sa stretnú v kancelárii školského poradcu. Čoskoro Lynn, Carter, Audrey a Jack zisťujú, že poškoláctvo nie je jediné, čo ich spája. *Táto "kniha" je písaná hlavne so zámerom ukázať, že ľudia, ktorí sú iní...
