(Not)normal?✔️

16.

Audrey

,,Takže chodíš na bicykli? To je...paráda," usmeje sa Carter, zloží si okuliare a začne si ich čistiť. ,,Ďakujem," vytiahnem ho zo školského stojanu, prehodíme cezeň nohu. ,,Som ti vďačná, že si ma odprevadil, naozaj. Uvidíme sa teda nabudúci štvrtok?" Pozriem mu cez sklá do čokoládových očí. Akoby nesúhlasil. ,,Niečo sa deje?" Pokýve sa na pätách a odvetí: ,,Možno sa uvidíme aj zajtra.....či?" Pokrčím plecami a opriem sa nohou do pedálu. ,,Tak teda, vidíme sa. Niekedy." Naposledy sa na neho vďačne usmejem a zapriem sa aj druhou nohou, voľné rifle mi vo vetre plápolajú a ja sa ženiem po chodníku, smerom ku priemernému domčeku s nie úplne priemernými obyvateľmi. Mama je maliarka, otec spisovateľ a obaja sú veľmi zapálení pre ich prácu. Keď podídem ku vchodovým dverám, iba nedávno natretím, zaštrkoce zámok a otvorí mi nadšená žena, ktorej som vernou kópiou. ,,Audrey! Mám geniálny nápad. Poď dnu," vtom uvidí môj bicykel a pleskne sa po holom čele, keďže vlasy má stiahnuté do drdolu, ako vždy, keď ju kopne múza. ,,Daj, vezmem ti ho," v sekunde sa načiahne pre môjho limetkovo zelného miláčika a v predsieni ho oprie o stenu, na miesto, ktoré je už z toľkého používania vyšúchané. No nezdá sa, že by to niekoho trápilo. ,,Millie je už pripravená, čaká v ateliéri. Choď za ňou a pomôž jej prosím so stolom." Odbehne do zadnej časti domu, a ja som ponechaná sama, v tichu. Prejdem ku dverám maminej pracovne, ktoré sú doširoka otvorené a zbadám v nich stáť moji štrnásťročnú sestru snažiacu sa pohnúť dreveným stolom. Zbadá ma, kútiky úst sa jej roztiahnu: ,,Ahoj." Dokráčam ku nej a usmejem sa najlepšie ako viem. ,,Čau, ako si sa dnes mala v škole?" Opýtam sa, čím načnem dlhú debatu o jej nie milých spolužiakoch a spolužiačkach, ktoré niesú o nič lepšie. ,,Vieš, oni....akoby nemali vôbec žiaden cit. Sú na seba zlí, ohovárajú sa. A to nieje skutočné priateľstvo," rozpráva a ja prikyvujem, spolu tlačíme do stola z celej sily a konečne ním pohneme.