Dieťa štyroch živlov |book 2|

Výlet k Rieke Lea

(Na obrázku rieka Lea)

Sobota, 9:57

,,Elena?" začula som tlmený hlas spoza mňa. Pretrela som si oči a pozrela sa za seba. A vtedy som sa takmer zgúľala z postele na zem. Nicholas mal totiž na tvári masku zo Scary Movie. Zložil si ju a obaja sme sa zasmiali. ,,Toto ti vrátim!" vyhrážala som sa mu so smiechom. Nicholas sa ku mne posadil a opýtal sa ma: ,,Čo by si povedala na to, keby sme dneska išli k tej rieke Lea? Chcel by som to tam vidieť..." "No... ak ti nevadí, že je v Anglicku..." zamyslene som mu odpovedala. "Vôbec nie... V Anglicku budem prvýkrát..." potešil sa Nicholas. ,,A... bol si už v New Yorku?" opýtala som sa ho zvedavo. Nicholas sa na chvíľu zamyslel. ,,Bol som v Thajsku, New Yorku, Kanade, Francúzsku, Španielsku, Nórsku a Švédsku." ,,Wow... mám pocit, že si naozaj prešiel celý svet..." prekvapene som poznamenala. ,,V podstate sa to tak dá povedať. Ćhcel by som ešte vidieť Mexiko, Brazíliu, Dánsko, Bahamy, Čínu, Argentínu, Las Vegas a Anglicko." ,,Tak už poďme, nech sme tam čo najskôr..." Energicky som sa zodvihla z postele a začala som sa spolu s Nicholasom a jeho rodičmi pripravovať na výlet k rieke Lea.

---

Všetci štyria sme už boli v aute na ceste do Anglicka. Mali sme pred sebou niekoľko tisíc kilometrov dlhú cestu, no vedela som, že s Nicholasom sa nudiť veru nebudem. A veľmi rýchlo som sa o tom presvedčila: najprv sme si púšťali v slúchadlách hudbu, potom sme hrali Lumosity a všelijaké kvízy a keď sa nám už vybili telefóny, tak sme sa buď rozprávali (a veruže sme rodičom aj prezradili moje schopnosti) a dávali si hádanky alebo sme spali. A myslím, že to bolo z celej cesty najzaujímavejšie: ja som bola opretá o Nicholasove rameno a on mal zase ruku na mojom ramene. Vyzerali sme myslím celkom milo...

---

,,Sme na mieste." Otvorila som oči. ,,Čože sme?" opýtala som sa zmätene. ,,Že sme už..." Nicholas vetu ani dokončil, lebo keď sa pozrel von oknom na to nádherné prostredie, taker onemel alebo čo. Všetci sme vystúpili z auta a pristúpili k rieke. ,,Nechoďte veľmi blízko. Žije tu krokodíl, ktorý ma skoro utopil." varovala som ich. Po chvíli bezvýznamného státia pri brehu sme sa začali popri ňom prechádzať. Voda bola pokojná, no len čo ma Nicholas chytil okolo pása, voda začala šumieť podobne, ako keby to bol potok. Za normálnych okolností by mi to prišlo divné, ale to sa nestalo, keďže som vedela o svojich schopnostiach. A za normálnych okolností by som tu ani nebola.  A tiež by som nemala možnosť spoznať Nicholasa bližšie a to by ma mrzelo. Nicholas bol človek, s ktorým som sa mohla baviť o čomkoľvek a robiť čokoľvek a vždy to bol skvelý zážitok. S Nicholasom som si rozumela zo všetkých známych asi najviac, pretože prežíval rovnaké problémy a zážitky ako ja a tak sme sa navzájom dokázali pochopiť. Bol starostlivý, odvážny, a ako som už spomínala, milý, šialený a vždy pozitívne naladený.

Odrazu som zacítila silný studený vietor. Všetci sme zastali. Pred nami sa objavila Aglaia. ,,To je Aglaia, že?" zašepkal mi Nicholas a ja som prikývla. 

,,Elena Waterfieldová, je načase, aby si sa čosi dozvedela. Čosi, čo ťa oslobodí a dá tvojmu životu krídla." predniesla Aglaia. ,,A... čo také?" opýtala som sa jej zvedavo. ,,Tvoji rodičia neboli v skutočnosti tvojimi biologickými rodičmi. Ty vlastne rodičov ani nemáš. Narodila si sa tu, pri rieke Lea. Od nej máš tieto schopnosti. Rieka sa správa podľa tvojich emócií. Ak chceš byť v živote šťastná a už na nikoho blízkeho neprivolať katastrofu, musíš sa naučiť užívať si život, myslieť pozitívne a svoje schopnosti spojiť so životom. Len tak môžeš nájsť skutočné šťastie. A jedna časť tvojho šťastia je vedľa teba." Aglaia sa usmiala. Prvýkrát som ju uvidela usmiať sa. No viac ako jej úsmev ma zaujal ten kúsok šťastia. To šťastie bol totiž Nicholas.