Dieťa štyroch živlov |book 2|

Prečo ja?

Piatok, 4:40

Namáhavo som otvorila oči a uvidela som, ako sa nado mnou skláňajú štyria muži, blečení v záchranárskom odeve. Pretočila som sa na brucho a vykašľala som zvyšok vody, ktorá mi ostala v pľúcach. Bezvládne som ostala ležať na veľkom gumenom člne. Nevedela som si ani len predstaviť, ako ma tí muži mohli zachrániť, keď som bola úplne na dne oceána, ale bola som im za to samozrejme vďačná.

,,Si v poriadku?" opýtal sa ma jeden z tých štyroch mužov. Opatrne som sa posadila a prikývla som. ,,Kde sú moji rodičia?" opýtala som sa a zavrela som oči. Chvíľu bolo ticho. ,,Tvoji rodičia... už nie sú... medzi živými." Prudko som otvorila oči a zdvihla hlavu. ,,Č-čo?" zakoktala som. Až keď som si to uvedomila, usedavo som sa rozplakala a hlavu si vložila do dlaní. Záchranár po mojej pravici ma objal okolo pliec a ja som sa mu vyplakala do ramena, akoby to bol môj najlepší priateľ alebo nejaký známy. Prečo práve ja? Prečo práve mne museli zomrieť obaja rodičia cestou do New Yorku? Na tento výlet som sa fakt tešila, a teraz sa to muselo takto pokaziť...

,,Odvezieme ťa domov." povedal záchranár, ktorý ma objímal. ,,Nemôžeš pokračovať v ceste do New Yorku." ,,A-ale..." začala som namietať, ale záchranár ma prerušil. ,,Pozri... ako sa chceš teraz dostať do New Yorku? Nemáš pri sebe nič: pas, peniaze ani batožinu..." V duchu som musela uznať, že mal pravdu. Lenže ja som sa svojho sna tak ľahko nechcela vzdať. No bohužiaľ... teraz som nemala na výber. Musela som sa vrátiť domov. Povzdychla som si. ,,Dobre..." zamrmlala som potichu.

---

O niekoľko hodín som už z diaľky videla vrtuľník, ako smeruje k nám. Keď dorazil, záchranári mi pomohli vstať a dostať sa hore do vrtuľníku, čo bolo dosť náročné. Po mne vyšli hore aj oni. Vrtuľník sa otočil a išiel preč od Ameriky. Úplne opačným smerom, kde sa mal skončiť náš výlet.

Asi o 5 hodín neskôr som už stála na pevnej zemi - na Slovensku. Môj dom sa nachádzal už len pár metrov od miesta, kde pristál vrtuľník, tak som sa tam vybrala. Neostala som tam však dlho. Do tašky, ktorá mi slúžila ako... dá sa povedať, že ako náhradná batožina som si pobalila všetky veci a vybrala sa do domu mojej starkej. Bolo to z viacerých dôvodov. Jednak preto, že v mojom starom dome so mnou už nemal kto bývať a navyše mi celý dom kruto pripomínal tento osudný výlet.