Dieťa štyroch živlov |book 2|

Ďalšia katastrofa

Keď som otvorila správy, uvidela som tam správu od Sophii, ktorá ma tak trohu vydesila.

Musíš prísť rýchlo domov.

Rozmýšľala som, ako presvedčím učiteľku, aby ma pustila domov. No dlho som rozmýšľať nemohla, lebo začalo zvoniť. Tak som vyšla na chodbu a tam som uvidela slovenčinárku, s ktorou sme práve mali hodinu. Snažila som sa, aby som sa tvárila, že mi je zle, tak som sa k učiteľke lenivo ,,doplazila" a povedala jej, že mi je zle a musím ísť domov. Učiteľka sa najprv tvárila, že ma nechce pustiť, ale nakoniec povolila. Tak som si išla do triedy zbaliť veci.

,,Kam ideš?" opýtal sa ma Nicholas. ,,Mám doma 'malý' problém. Sorry, ale viac ti nemôžem povedať, lebo nič neviem." Už som vstávala zo stoličky, keď ma Nicholas jemne chytil za ruku. ,,Dáš mi tvoje číslo? Vieš, ak by si niečo potrebovala, môžem ti pomôcť." Tak sme si teda vymenili čísla a dokonca aj adresy a práve vtedy vošla do triedy učiteľka. ,,Už musím ísť. Ahoj." pozdravila som Nicholasa a vyšla som z triedy. Tam som si poriadne vydýchla. Učiteľka ma pustila len tak-tak a dokonca som si všimla, že som Nicholasovi odpovedala vždy bez toho, aby ma zalial studený pot. Jednoducho som bola uvoľnená a sama sebou.

Uvedomila som si, že sa musím ponáhľať, tak som rýchlo, ale potichu zbehla schody, znova sa prezula a vyšla zo školy. Takmer celú cestu domov som prebehla a bolo mi jedno, čo si o mne mysleli ľudia na ulici. Doma sa niečo dialo a ja som musela zistiť, čo.

---

Otvorila som dvere a nasledovala rovnaká scéna, ako predtým - zvnútra sa vylialo obrovské množstvo vody. Dom bol znova zatopený. ,,Radley? Sophia?" zakričala som na nich a aj napriek tomu, že voda bola úplne ľadová, som sa rozbehla dovnútra hľadať Sophiu a Radleyho. Našla som ich v obývačke na podlahe, presne tak, ako mojich starých rodičov. Chytila som Sophiinu ruku a snažila sa jej nahmatať tep. Nepodarilo sa mi to.

Vybrala som mobil a znova som zavolala sanitku. Asi o 5 minút neskôr aj prišla.

---

Sedela som na lavičke pred domom, keď som si v diaľke všimla niekoho, ako sa ku mne približuje. Po chvíli som ho spoznala. Bol to Nicholas.

,,Čo tu robíš?" opýtala som sa ho, keď ku mne prišiel. Nicholas mi podal môj amulet. ,,Našiel som ho pod lavicou." ,,Ďakujem." Usmiala som sa, zapla som si amulet okolo krku a objala som Nicholasa. Vyrušil nás jeden záchranár, ktorý k nám prišiel. ,,Sophiu a Radleyho sme odviezli do nemocnice, ale... nedávam im veľkú šancu na prežitie. V pľúcach sa im nahromadilo 80% vody. Zatiaľ nevieme, odkiaľ sa tu tá voda zobrala, ale budeme to skúmať." ,,Ďakujem." povedala som trochu posmutneným hlasom.

,,Čo sa tu preboha stalo?" opýtal sa zhrozene Nicholas. Zhlboka som sa nadýchla a začala mu rozprávať všetko, čo sa v posledné dni stalo.

,,Všetko sa to začalo vo štvrtok večer. Letela som s rodičmi do New Yorku, ale lietadlo sa zrútilo do oceánu. Bola som jediná z celej posádky, ktorá prežila. Potom, keď som sa znovu vrátila sem, som si išla domov zbaliť veci, že sa presťahujem k mojim starým rodičom. Ale dom bol vytopený tak ako teraz a starí rodičia... bohužiaľ už mŕtvi. Jeden záchranár - Radley Chambers - mi ponúkol, že môžem bývať tu aj s jeho ženou. Bolo to celkom normálnych pár dní, kým sa nestalo toto..." posledné slová som len potichu zašepkala. Nicholas ma znovu objal. Po chvíli prehovoril: ,,Ak chceš, môžeš bývať so mnou a s rodičmi..." Prekvapene som k nemu zodvihla zrak. ,,To fakt?" Nicholas s úsmevom prikývol. Tak sme sa teda vybrali k nemu domov.