Dieťa štyroch živlov |book 2|

Nicholas Watson

Pondelok, 7:00

Otvorila som oči a s vrčaním som sa načiahla za budíkom. Dneska sa mi vôbec nechcelo nikam ísť, hlavne po takom víkende, aký som zažila. Skontrolovala som, či mám na krku svoj modrý amulet a keď som sa konečne vyhrabala spod periny, učesala som sa a zamierila som do kuchyne.

---

Keď som vošla do triedy, mala som pocit, že som mojich spolužiakov nevidela celú večnosť. Sadla som si na miesto a v tej chvíli zazvonilo na hodinu. Tak som si vybrala veci a s ostatnými sme vyšli na chodbu, smerujúc do 5.A.

Rýchlym krokom som išla do triedy, keď som si vedľa seba všimla vysokého chalana s gaštanovými vlasmi. Zrejme bude nový, pomyslela som si, keďže v našej triede nikdy predtým nebol. Páčil sa mi a to až tak, že som od neho nemohla odtrhnúť zrak. Prebrala som sa až v triede. Tam si ten chalan sadol do lavice vedľa, teda ku stene. Pozrel sa na mňa a ja som v tej chvíli rýchlo odvrátila zrak. Kútikom oka som zahliadla, ako sa usmial. Sedel opretý stoličkou o stenu a jednu nohu mal zase vyloženú na stoličke oproti. V ruke mal pero, s ktorým sa neustále hral, oči blankytne modré a... stále sa pozeral len na mňa. Ostatné dievčatá, ktoré boli okolo neho, si ani len nevšímal.

,,Vyberte si papiere!" prikázala učiteľka a na tabuľu začala písať vzorce oxidov a kyselín. Zažmurkala som, vzala pero a začal písať písomku. No akosi som sa nevedela sústrediť. Hoci som bola v chémii fakt skvelá a tú písomku by som za normálnych okolností zvládla bez problémov, mala som pocit, že sa ten chalan na mňa stále pozerá, že ma prepaľuje pohľadom, a ten pocit ma dosť stresoval. Nakoniec som predsa len niečo napísala a písomku odovzdala.

---

Keď som sa pripravovala na dejepis, do triedy vošla učiteľka a postavila sa k svojmu stolu spolu s tým chalanom. ,,Veď ešte nemáme matiku..." prehlásil Oliver. ,,Ja viem." odpovedala učiteľka a keď sa všetci utíšili, pokračovala: ,,Dovoľte mi, aby som vám predstavila vášho nového spolužiaka." Potom sa k nemu otočila a prihovorila sa mu: ,,Povedz nám niečo o sebe." ,,Volám sa Nicholas Watson a mám 17 rokov. Časť života som strávil v Thajsku. Rád cestujem po svete a mám rád dobrú hudbu a pekné dievčatá." Polovica triedy zapískala á la ,,Ty sa nezdáš!" Nicholas sa na mňa mierne usmial. Úsmev som mu síce opätovala, ale potom som odvrátila zrak.

,,Budeš sedieť pri Elene. Môže byť?" opýtala sa triedna Nicholasa s úsmevom. ,,Môže." Zase sa usmial a sadol si ku mne. Bola som z toho taká rozrušená, že som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som sa upokojila. Zahryzla som si do spodnej pery a dá sa povedať, že zmätene som sledovala učiteľku, ako vychádza z triedy.

---

Učiteľ vošiel do triedy. Hneď, ako si sadol za stôl, začal vyvolávať žiakov k odpovedi. A yačal mnou. ,,Waterfieldová, k tabuli!" prikázal. Znova som sa zhlboka nadýchla, aby zo mňa opadol všetok stres. Stres z odpovede a aj z Nicholasa. Zobrala som zošit a podala ho učiteľovi. Keď som začala hovoriť o učive, ktoré sme brali naposledy, išlo mi to fajn. Lenže keď sa ma učiteľ začal pýtať otázky a to rovno z obdobia, keď som chýbala, to bola čistá katastrofa. No učiteľ mi aj tak dal dvojku, za čo som mu bola v podstate vďačná, lebo podľa mňa to bolo aj na trojku. S úľavou som si sadla späť na miesto.

,,Máš rada dejepis?" prihovoril sa mi Nicholas. ,,Ehm... ani nie. Je to dosť nuda. Dejiny ma nezaujímajú. odpovedala som mu prekvapene sebaisto. ,,Ale si dobrá žiačka, nie?" pýtal sa ma ďalej. ,,No... vlastne áno... teda bola som. Dosť som sa zhoršila." ,,Tým sa netráp. V živote sú aj dôležitejšie veci ako známky." Nicholas chcel pokračovať, ale učiteľ ho predbehol. ,,Ty si..." "...Nicholas Watson." ,,Dobre, Nicholas, prosím ťa, nebav sa a odpíš si poznámky." Nicholas poslúchol, otvoril zošit a začal písať. Ja tiež.

,,Pekne píšeš..." okomentoval moje poznámky Nicholas, keď sme už obaja dopísali. ,,Ďakujem..." Z tejto frázy som nebola prekvapená, hovorila mi ju polovica triedy a aj veľa učiteliek. Nicholas mi zobral zošit a začal v ňom listovať predchádzajúce strany.

---

Po veľkej prestávke prišli do triedy dvaja učitelia, ktorí s nami mali svet práce aj techniku. Boli sme rozdelení na dve skupiny. Tajne som dúfala, že Nicholas bude v skupine so mnou. Učiteľ techniky, ktorý sa mimochodom na priezvisko volal Salvatore, si na moju - teda našu - lavicu položil svoj zošit a začal menovať žiakov, ktorí boli dnes s ním a mali techniku (patrila som medzi nich aj ja). Keď skončil, pozrel sa na Nicholasa, ,,Ako sa ty voláš?" opýtal sa ho. ,,Nicholas Watson." odpovedal Nicholas. Učiteľ si zapísal jeho meno a oznámil mu, že je v jeho skupine, teda aj so mnou. Potom oznámil zvyšku skupiny, že máme ísť dole do šatne a prezuť sa. Tak sme sa všetci, vrátane mňa s Nicholasom vybrali do šatne. Po pár sekundách som sa odhodlala mu niečo povedať: ,,Som rada, že si v skupine so mnou." Pozrela som sa naňho a on sa na mňa usmial.

---

,,Zavrite dvere, poprosím..." povedal učiteľ mne a Nicholasovi, keď sme už boli v dielni, ktorá bola pri susednej škole.

Ruku som položila na kľučku dverí, aby som ich zavrela. Uvedomila som si, že Nicholas položil svoju ruku na tú moju. Znova som si zahryzla do pery a usmiala sa. Nicholas zavrel s úsmevom dvere a odišiel do miestnosti, kde už sedela celá skupina. Ja som to musela najprv predýchať, až potom som mohla ísť k ostatným. Keď som k nim vošla, Nicholas nenápadne ukázal na prázdnu stoličku po jeho ľavici, čím mi dával najavo, že si mám sadnúť k nemu. A tak som aj urobila.

---

Keď sme už na prestávke išli s Nicholasom po schodoch do triedy, v mojom zadnom vrecku, kde som mala mobil, som zacítila slabé vibrovanie. Prišla mi správa.

,,Prepáč, musím ísť na chvíľu na WCko..." povedala som mu. ,,Jasné..." odpovedal milo a sám išiel do triedy.