Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

36. V PASCI

„Potter."

„Áno, osobne." pritakal Harry. „Prekvapený?"

„Ani nie." uškrnul sa Snape. „Bolo mi to prakticky jasné, od súboju u Malfoyovcov."

„Ako?" zamračil sa Harry.

„Prešlo toľko času a stále ste rovnaký hlupák Potter." Snape si očividne celkom užíval, tieto urážky na chlapcovu adresu. Ako vždy. „Celé roky som sa díval na váš štýl pri čarovaní. A ten váš Potter, je neskutočne priehľadní. Expeliarmus? Vážne?"

„Prečo ste mi dali ten meč?" opýtal sa Harry a nereagoval na Snapove provokácie. „Prečo ste ho vôbec mali?"

Severus Snape trocha zaváhal a zadíval sa na obraz ktorý bol nad kreslom riaditeľa. Harry sledoval jeho pohľad. 

Albus Dumbledore spokojne sedel vo svojom portréte, prsty mal prepletené a v očiach podobnú iskru ako za života. S pod polmesiacových okuliarov na Severusa žmurkol a pomaly prikývol. „Nastal čas na pravdu, Severus." riekol pokojne. Usmial sa na Harryho a vzápätí si do úst vložil citrónový drops.

Snape mlčal, ale napokon pomaly prikývol. „Ten meč mi dal Dumbledore, predtým ... pred svojou smrťou." odpovedal konečne Severus na Harryho otázku.

„Chcete povedať predtým ako ste ho zabili." opravil ho Harry.

„Áno." prikývol Snape. „Vedel, že ten meč ti Ministerstvo neodovzdá. Rovnako aj vedel, že ho Temný pán chce získať, pretože si ... ehm ... potrpí na veci Zakladateľov Rokfortu."

Harry mlčal. Stále si nebol istý, či môže Snapovi dôverovať, ale nemal príliš na výber.

„Sadni si Potter. Tento rozhovor chvíľu potrvá."

„Nepotrebujem sedieť." odvrkol Harry. „A poprosím vás rýchlo k veci, pretože Ron a Malfoy majú problémy."

Snape teda  podišiel ku skrini, zamumlal akési zaklínadlo a ona sa otvorila. Vychádzalo z nej mäkké zelenomodré svetlo. Bola tam jediná polička s flaštičkou s niečím priehľadným. Harry vedel čo to je. Spomieky. Snape flaštičku odzátkoval a nalial do mysľomisy. „Myslím, že s tou vecou máte skúsenosti Potter. Sú tam odpovede na všetky otázky."

„Kam idete?"

„Pozrieť sa aké problémy má Weasley a Draco." odpovedal Snape bez toho aby sa obzrel. Napokon pri dverách predsa len zastal. „A nech ťa nikto nevidí odchádzať Potter. Máš v rukách veľkú zbraň. Moment prekvapenia, nepremárni ju." po týchto slovách opustil riaditeľňu a nechal Harry Pottera samého aby si spomienky mohol pozrieť sám.

***

Hermiona cítila pálenie slabé vo vrecku a rýchlo si vytiahla galeón. Draco sa jej neozval už niekoľko týždňov, a dúfala v dobré správy. Potrebovala ich. Úplne však zbledla a zahmlilo sa jej pred očami keď si prečítala odkaz od Rona. Celý deň mala veľmi zvláštny pocit, bola nervózna a bez nálady.

Rozbehla sa do jedálne, kde sa vždy zdržiavala väčšina ľudí. Uľavilo sa jej, že Remus tu bol. „Prišla mi správa od Rona, majú problémy. Sú v Rokforte. No tak poďme ..." súrila ich.

Remus vstal vyzeral veľmi rozrušene a prikývol, no Nymphadora mu položila ruku na plece. „Pokojne," snažila sa naňho usmiať, hoci jej to vôbec nešlo. „Musíme si zachovať rozvahu."

„Kingsley, Oliver -  viete čo máte robiť. Fred a George nikto nepozná tajné vchody do Rokfortu lepšie než vy dvaja ..." 

„Pravda," uškrnul sa Fred a George prikývol.

„Takže všetci si zostavte skupinu. Prenikneme do Rokfortu." vydával Remus ďalej rozkazy. Nymphadora mala pravdu, nemohol stratiť racionálne rozmýšľanie. „Nezabúdajme, že všade okolo sú dementori a smrťožrúti a ..."

„Nemôžeme si to povedať po ceste?" skočila im do toho Molly. „Môj syn je tam vonku ..."

„Ronovi sa nič nestane mama," utešovala matku Ginny.

„A čo mám robiť ja?" opýtala sa Nymphadora svojho manžela. 

„Strážiť Teddyho." odpovedal jej tónom akoby to bolo jasné.

„No ešte to tak! Som aurorka Remus. Takže o tom nediskutujem. Idem aj ja, niekto na teba musí dozrieť." žmurkla naňho.

Povzdychol si, chcel niečo povedať ale napokon pokrútil hlavou. Vedel, že ju aj tak nepresvedčí. „Ty si vezmi na starosť Hermionu, áno?" požiadal ju Remus napokon. 

Nymphadora prikývla. Netušila presne čo sa deje, ale akosi dúfala sa to celé dnes skončí. Už všetci stratili príliš veľa. Zaslúžili si trocha mieru a pokoja.

Hermiona si obliekla tmavosivú mikinu a zviazala svoje husté neposlušné vlasy do copu. Odolala pokušeniu vybehnúť na poschodie ísť sa rozlúčiť s deťmi a dať im bozk. Vedela, že by možno nebola schopná odísť. „Nimmy ... daj na detičky pozor, áno?" zavolala na škriatku.

„Samozrejme." sľúbila Nimmy a oduševnene prikyvovala.

„Ďakujem." riekla Hermiona predtým ako opustila Grimmauldovo námestie.

*** 

Ahojte :)

Nuž, keďže vážne ideme pomaly do finále, tak si odpustím nejaký dlhý preslov, aby som vám náhodou neprezradila niečo k deju :) 

Hádam sa vám teda kapitola páčila, budem sa tešiť na názory, ako vždy :)) A kľudne dajte aj nejaké teórie, že čo sa asi bude diať.

Prosím, bez otázok kedy bude ďalšia pretože na to nemienim odpovedať. Ďakujem.

Kisses -V ♥