//POZASTAVENÉ//I will text you (SK) [Shawn Mendes]

Tretia kapitola

Mám sa mu predstaviť? To akože má ísť so mnou domov? Čo poviem rodičom? Bolo to veľmi trápne? Som nemožná! Ďakujem? Prečo som to povedala, Veď ani nevie kde bývam.
Všetky tieto myšlienky mi preleteli hlavou behom niekoľkých sekúnd.
"Bývaš ďaleko? Ak chceš, hodíme to do auta."
Počkať čo? On je tu autom? No určite! Ako by som rodičom vysvetľovala takýto odvoz domov z obchodu. Na čo stále myslím? Už som mu vôbec odpovedala? Čo sa to vlastne pýtal?
"Ehm.. vlastne je to na opačnej strane ulice. Cesta potrvá len pár minút." Vyrazili sme, no po chvíli začujem iba:
"Stoj!.."
Shawn skríkol a chytil ma okolo pása, no jeho ruku som pocítila až na mojom bruchu. Začala som sa červenať a v momente zastavila. Shawn ruku rýchlo odtiahol pretože môj nákup ktorý niesol mu začal padať, no ja som ešte dlho po tom cítila prítomnosť jeho ruky na mojom tele.
"..veď máme červenú, nemusíš sa tak ponáhľať."
Bola som tak v rozpakoch že som si ani neuvedomila blikanie červenej na semafore. Ok Rose, je načase dať sa do poriadku. Z hlboka som za nadýchla. Je to prvý človek ktorého som tu stretla a musí si myslieť, že som úplný idiot.
"Prepáč, ja len..
som tu nová a nejako som si neuvedomila že stojíme na semafore."
Wow lepšiu výhovorku som už povedať nemohla... Hladina trápnosti stúpa...
"To je v poriadku, len nerád mávam na svedomí zrážky pekných dievčat."
Zasmial sa a jeho smiech má donútil usmiať sa tiež. Mohla by som ho počúvať stále. Počkať, vážne povedal pekných dievčat? Myslí si že som pekná? Zasvietila zelená a my sme sa opäť vybrali na cestu.
"Takže, odkiaľ si... ehm..."
Ešte sme sa nepredstavili, síce on to očividne robiť nemusí, pozná ho polovica planéty, no myslím, že čaká kým doplním svoje meno.
"Rose.."
Povedala som a on sa usmial.
"Posledný rok sme žili v Londýne. Pred mesiacom sme sa presťahovali sem do Toronta. Otec tu pracuje." Pokračovala som.
Fascinovalo ma, ako sa niekto tak slávny ako je Shawn Mendes obťažuje s nosením nákupu cudzieho dievčaťa. Nemohla som si pomôcť, no pozerala som sa na neho asi častejšie ako by som mala. Ten jeho úsmev by dokázal roztopiť ľadové kráľovstvo. A to som ešte nestihla povedať nič o jeho hlase. Bol neuveriteľne príjemný a síce som ho počula mnohokrát v jeho piesňach, teraz znel anjelsky. Bolo to niečo, čo by som dokázala počúvať stále.
"Chodíš tu do školy?
Mám na mysli Pine Ridge school."
Opýtal sa.
"Ehm áno. Tesne pred prázdninami ma tam rodičia prihlásili. Vďakabohu som stihla len týždeň vyučovania."
Znovu sa usmial a pozrel na mňa. To už sme stáli len pár krokov od môjho domu.
"Vďakabohu? Myslím, že je to dobrá škola. Tiež som tam chodil."
"Chodil? Veď máš len 18 a posledný ročník stále pred sebou."
Do riti, vážne som to povedala nahlas?
Usmial sa, na chvíľu sklopil pohľad no hneď na to sa mi zadíval priamo do očí. "Vidím že toho o mne vieš viac ako som si myslel. V tom prípade sa asi nemusím predstavovať." Červenala som sa už asi aj za ušami.
"Nechcem byť nepríjemná, no musíš uznať že tu ťa určite pozná každý kto má menej ako štyridsať."
Povedala som, a to už sme boli pred dverami do nášho domu. Boli odomknuté a tak sme zamierili priamo do kuchyne. Celý nákup sme začali vykladať na stôl.
"Nestáva sa mi často, že sa dokážem porozprávať s dievčaťom ako si ty bez autogramu a štyroch selfie."
"Nemať plné ruky týchto hovadín tak už zapínam foťák a instagram."
Ironicky som poznamenala a pozrela na ňho. Pohľad mi opätoval a v jeho očiach sa zračilo niečo iné, niečo, od čoho som sa nevedela odtrhnúť. Až vtedy som si uvedomila, ako blízko vedľa seba stojíme...