A čo ďalej, Potterová? [HP FANFICTION SK]

Epilóg

o 10 rokov neskôr

Konečne je to tu. Nenapadlo by mi,že to ubehne tak rýchlo. Stojím nervózne pred zrkadlom a prešľapujem z jednej nohy na druhú. Asi mám strach, ale netuším prečo.

,,Tu je moja kráska," začujem hlas a s úsmevom sa otočím.

,,Ujo Malfoy, som tak rada, že ste prišiel, mám obrovský strach," poviem a sklopím hlavu do zeme.

,,Strach? A z čoho? To je ten môj syn až taký nemotorný, že sa bojíš života s ním?" zasmeje sa Draco a otcovsky ma objíme.

,,Tak vidím, že niekto nás predbehol," ozve sa hlas môjho otca, ktorý vstúpi do miestnosti.

,,Vieš ako, ja musím ísť ešte aj za mojím synátorom," zašepká Draco smerom na môjho otca. Obaja sa zasmejú.

,,Aká si len nádherná, dcérka." povie otec smerom na mňa a tvári sa, že si utiera slzu.

,,Tie svadobné šaty ti sadnú dokonale," zaznie mamin hlas a ja sa za ňou rozbehnem. Hodím sa jej okolo krku a nechcem ju pustiť.

,,Si snáď nervózna?" opýta sa otec.

,,Veľmi," prikývnem.

,,Veď už s tým Scorpiusom chodíte tak dlho, nemáš byť z čoho," podporí ma Draco.

,,Povedal by to niekto, že naše deti sa budú brať? A z nás sa stane rodina?" opýta sa neveriacky môj otec.

,,Ani v najhoršom sne,ale teraz som rád, že sa to deje," uškrnie sa Draco a ešte raz ma pohladí po vlasoch, potom odchádza so slovami:

,,Musím ešte skontrolovať toho svojho syna, nechám vás o samote."

Otec sa mama sa ku mne priblížia a obaja ma objímu.

,,Sme na teba tak hrdí," poznamená otec so slzami v očiach.

,,Dokázala si všetko, čo si chcela: máš vyštudované čarodejnícke právo, skvelé miesto na ministerstve, partnera, ktorý ťa celým srdom miluje, už máte kúpený aj vlastný dom.... Môžeme byť hrdými rodičmi," rozplače sa mama.

,,Ale prečo potom plačeme?" pridám sa k uplakaným aj ja.

,,To sú slzy šťastia," ubezpečí ma otec.

,,Ale vieš, čo je najhoršie?" opýta sa mama s úsmevom a plačom zároveň.

,,Netuším."

,,Že si posledná, ktorá s nami ostala v dome. Teraz odchádzaš aj ty. Neviem, ako to s otcom zvládneme, zrazu tam bude ticho," zosmutnie .

,,Neboj, budeme sa často navštevovať a predsa, bývame len o dve ulice ďalej," zasmejem sa.

,,To je pravda  a snáď budeme mať u nás často vnúčence," podotkne otec.

,,Áno, určite, keď už ste načali túto tému. Nechcela som to hovoriť takto, ale som tehotná," zašepkám so slzami šťastia. Mama a otcom sa začnú usmievať ešte viac.

,,To je úžasné zlatko, ďalšie vnúčatká, máme tie najlepšie deti," hlasno  vykríkne otec. Potom ma s mamou nechajú osamote a ja sa ďalej pripravujem na obrad, ktorý sa koná o hodinu.

,,Smieme vstúpiť?" ozve sa spoza dverí  a dnu nakuknú dve hlavy: Jess a Rose. Prikývnem na súhlas a obe vojdu dnu. Hneď za nimi aj Albus a  posledný Sedrik s malými dievčatkami na rukách. Presne tak, Rose a Sedrik majú malé dvojčatá. Krásne, usmievavé, ryšavé, maličké, dievčatká. Práve teraz majú rok a pól. Elisabeth a Fiona. Zdá sa mi, akoby to bolo včera, čo sme tancovali na ich svadbe a dnes už majú také krásne dievčatká. Až neuveriteľne sa podobajú na uja Rona, ktorý ich celým srdcom miluje.  Teta Hermiona stále dúfa, že aspoň múdrosť budú mať z jej strany. Obaja doštudovali školy, vzali sa a pracujú každý vo svojom obore. Rose je veľavážená zástupkyňa ministra čarodejníckych financií a Sedrik sa stal veterinárom pre všetky druhy nadprirodzených tvorov. Kúpili si veľký dom, dve ulice od toho nášho a spoločne si nažívajú už cez dva roky. Naše priateľstvo ostalo po celý čas tak silné. Nie len naše, ale nás všetkých.