Fall In Love

XX.

Zobudili ma tlmené hlasy. Snažil som sa im porozumieť, ale rozumel som iba drobné útržky a niektoré písmená. Slová som sa snažil domýšľať a skladať z nich zmysluplné vety. Po chvíli som to vzdal a prisunul som sa ku dverám. Počul som o trochu lepšie, aj keď stále skoro nič.

,,..nechceš pochopiť?" zdalo sa mi, že sa niekam presunuli, pretože som ich počul lepšie.

,,Pretože som si istý, že ku mne niečo cíti."

,,Povedala som ti všetko, čo mi o tebe povedal. Mám sa ho ísť spýtať či ťa nenávidí? Chcel by si to počuť z jeho úst, aby ťa to nadobro zničilo?" jej hlas bol ostrý a chladný. Striaslo ma.

O čom sa vlastne bavia?

Je možné, že sa bavia o mne?

Nemal by som sa pokúsiť odtiaľto dostať a vysvetliť mu to?

Čo ak mu ublíži hneď, ako sa ozve nejaké buchnutie z mojej izby? Nechcem aby sa mu niečo stalo. Záleží mi na jeho zdraví, aj keď si teraz ubližujeme. Mal som mu už dávno povedať, že ho milujem. Nikdy by sme sa do takejto situácie nedostali. Alebo áno?

Čo ak by som mu povedal, že ho milujem? Vyhodil by ma? Ak by ma vyhodil, išiel by som k Changkyunovi u ktorého je Kihyun. Ak by som nevedel o tom, že Jooheon má niečo s Kyunom, neotravoval by som Kihyuna s Changkyunom. Každý potrebuje pokoj.

Hyunwoo by bol tiež možnosť, ale po čase by sa určite objavil Minhyuk. Veď nemal kde bývať, keď k nám išiel, takže by išiel k Hyunwooovi. Teraz keď sa tak nad tým zamýšľam, prečo nešiel k Hyunwooovi hneď, ale išiel k nám? Na túto otázku musím nájsť odpoveď.

A zaujímala by ma aj Hyungwonova reakcia na to, keby som sa mu vyznal.

,,Nemiluje ťa. Hovoril mi, že ťa nenávidí. Vraj si sa mu nikdy dosť nevenoval a vždy si sa k nemu správal ako k decku. Dokonca mi povedal, že nie raz si sa ho pokúsil znásilniť," začul som slová mojej matky a vyvalil som oči. To hovorí o mne?

,,Hoseok by nikdy také klamstvá ne--"

,,Chceš sa ho spýtať?"
Rukami som si zakryl ústa, ako keby som sa bál, že by mohli počuť moje dýchanie. Dúfal som, že povie nie. Ak by ho sem priviedla, nezvládol by som to a ona by mu určite ublížila. Nemohol som dovoliť niečo také. ,,Chlapče, nájdeš si niekoho lepšieho a teraz už choď, zdržal si ma," bolo posledné čo som počul, než všetko upadlo do ticha. Toto ticho nebolo obyčajné. Bolo desivé. Bál som sa, že každú chvíľu sa ozve nejaký zvuk, ktorý ma vystraší. Začalo mi pištať v ušiach. Doplazil som sa k posteli a zvalil som sa do nej. Zavrel som oči a snažil som sa upokojiť. Cítil som ako mi tečie srdce, ale nepočul som ho. Jediné čo som počul bolo to nepríjemné pištanie.

,,Hoseokie, urobila som ti raňajky," prerušila ticho a otvorila dvere. Pozrel som na ňu. Na perách mala falošný úsmev a v rukách zvierala tácku s jedlom.

,,Bol tu Hyungwon, však? Čo si mu povedala? Kam išiel?" zasypal som ju otázkami a posadil som sa. Jej úsmev zmizol a zamračil sa.

,,Ten chlapec tu nemal čo robiť a ty to dobre vieš," odsekla a prešla ku mne. ,,Neboj, už sa k tebe nedostane, zostaneš navždy so mnou," na jej perách sa znova usadil úsmev a do rúk mi vtisla tácku. Nie, nemôžem s ňou zostať navždy. Je to moja nočná mora. Veď by som tu neprežil, ak by som s ňou mal byť. A vôbec by som nechodil von. To by som tu zhnil a to nechcem. Ja chcem Hyungwona a chcem sa vrátiť späť do nášho bytu. Nezvládnem to tu trpieť, ja tu zomriem.