Fall In Love

IX.

Sykol som, keď som sa pokúsil posadiť. Bolelo ma celé telo a rezali ma oči. Už dlho som takto neplakal a nikdy to už nechcem zažiť znova. Stále ma pichá pri srdci z myšlienky, že spolu naozaj niečo mali. Prsty som si vplietol do vlasov a trhane som sa nadýchol. Koľko som bol mimo? Pol hodinu? A odvtedy som už nič nepočul. Žiadne zvuky, žiadna telka a dokonca aj vôňa jedla zmizla. Neviem, či odišli, alebo iba prestali, ale zrejme odišli. Spolu. Zamrkal som, aby som zahnal slzy v očiach a pohľadom som sa pokúsil vyhľadať svoj mobil. Zistil som, že ležal na zemi pri skrini, čo bolo dosť ďaleko a moje telo odmietalo spolupracovať.

Rukami som sa zaprel o posteľ a znovu som sa pokúsil posadiť sa. Zaťal som zuby, keď sa ozvalo moje stuhnuté svalstvo na rukách. Keď som sa konečne posadil, lapal som po dychu a očami som tikal po izbe. Nevedel som, či budem schopný sa dostať k tomu mobilu, pretože mi bolo naozaj zle. Keď sa môj splašený dych upokojil, pomaly som presunul nohy ku kraju postele a následne som ich zvesil dole. Moje telo bolo v jednom ohni a to som skoro neurobil žiaden pohyb. Keď sa moje bosé nohy dotkli chladnej podlahy, zachvel som sa. Pokúsil som sa na ne preniesť menšiu váhu, lenže som ich mal stŕpnuté.

Po chvíli sa mi konečne podarilo preniesť väčšiu časť váhy na nohy a pokúsil som sa postaviť. Nohy sa mi triasli a kolená podlamovali. Keď som konečne stál na nohách, musel som sa rukou zachytiť steny, pretože sa so mnou všetko zatočilo a pred očami sa mi zatmelo. Niekoľko krát som zamrkal, aby som znova normálne videl. Opatrne som sa pustil steny a urobil som krok smerom k skrini. Nohy sa mi triasli a všetko sa so mnou zatočilo. Na chvíľu som myslel, že spadnem, ale udržal som sa. Pomaly som sa presúval bližšie k skrini, aj keď som už nevládal. Keď som sa dostal k mobilu, pokúsil som sa preňho zohnúť.

Zodvihol sa mi žalúdok a zatmelo sa mi pred očami. Cítil som iba tupú bolesť v oblasti hlavy a potom som sa ocitol na zemi. Zamrkal som očami, aby som mohol znova normálne vidieť. Hlavu som položil na zem a unavene som sa natiahol po svoj mobil, ktorý ležal kúsok odomňa. Naslepo som vyťukal číslo mojej matky a hneď som je zavolal. Nejako som si mobil priložil k uchu a zavrel som oči. Všetko sa mi zdalo ťažšie, ako inokedy. Chvíľu sa nič neozývalo, no nakoniec to zodvihla.

,,Áno?" ozvalo sa z telefónu nadšene.

,,M-mami, príď pro-prosím," zachrapčal som do telefónu a sťažka som vydýchol. Škriabalo ma v krku a ťažko sa mi dýchalo.

,,Hoseok? Stalo sa niečo?" spýtala sa vydesene, ale ja som jej nedokázal odpovedať. Môj hlas zlyhával a mal som pocit, že zaspávam.

,,Hoseok?!" hlas na druhej strane začínal panikáriť a ja som sa zmohol iba na odkašľanie, vďaka ktorému som myslel, že si vykašlem pľúca.

,,Do dvadsiatich minút som tam," bolo posledné čo som počul, než sa hovor prerušil. Ruku s mobilom som si nechal spadnúť vedľa tela a posledný krát som sa prudko nadýchol, než som sa stratil v tme.

° ° °

,,Hoseok, zlatko, vstávaj," ozvalo sa pri mne tiché vzlyknutie, ktoré ma donútilo pootvoriť oči. Naskytol sa mi pohľad na moju matku, ktorá mala slzy v očiach a kľačala pri mne. Pousmial som sa a znova som zavrel oči. Som rád, že je pri mne. ,,Nezatváraj oči, musíme ťa dostať do postele," zašepkala rozochvene a pohladkala ma po tvári. Znovu som otvoril oči a opatrne som sa skúsil pohnúť. Bolelo ma celé telo a dokonca mi začalo trešťať v hlave. Prižmúril som oči pod návalom bolesti a ticho som sykol. ,,Najprv sa skúsiš posadiť, áno?" zamumlala a smrkla. Chytila ma za ruku a opatrne mi pomohla sa posadiť. Síce ma všetko bolelo a celá izba sa so mnou točila, ale zvládol som to.

,,M-mami," zamumlal som a jemne som jej stisol ruku. Nemal som veľa síl, ale chcel som ju objať.

,,Najprv ťa dostaneme do postele, áno?" zašepkala a ja som reagoval iba jemným prikývnutím. Nejako ma chytila pod pazuchami a pokúsila sa ma postaviť. Išlo to naozaj ťažko, keďže ja som jej skoro vôbec nepomáhal, ale nakoniec som sa postavil na nohy. S jej pomocou som sa dostal znova do postele, aj keď ťažko. Zavrel som oči a vydýchol som. Jej ruku som ucítil na čele a potom na líci. ,, Máš horúčku. Kde je Hyungwon, keď ho potrebuješ?!" zavrčala pošepky a potom niečo robila. Pootvoril som jedno oko, aby som na ňu videl. S mobilom pri uchu sa nervózne prechádzala a hrýzla si do pery.

,,Hyungwon! Kde si?!" začala kričať do telefónu a odišla z mojej izby.

,,Choď do lekárne a prines Hoseokovi lieky. Mal si byť teraz pri ňom, nie nechať ho napospas osudu!"
Aj napriek tomu, že bola dosť ďaleko som ju zreteľne počul. Bohužiaľ som nevydržal byť dlho hore a znova som sa ponoril do tmy.

° ° °

,,Musel som odísť do mesta, tak už prosím prestaňte vrieskať," prebrali ma hlasy, ktoré boli tlmené.

,,Našla som ho na zemi! Vieš, čo všetko sa mu mohlo stať?!" rozkrikovala sa moja matka. Iba som sa pousmial nad tým, ako sa o mňa bojí. Pomaly som pootvoril oči a iba som sa obzrel po izbe. Všade bola tma, iba spod dverí sem svietil lúč svetla.

,,Ja viem! Ja viem," jeho hlas sa stišoval, pretože najprv kričal, ,,ale nechcel ma tam a ja som potreboval ísť do mesta, pretože--"

,,Hyungwonnie, zlato, neuveríš čo som našiel v tom obchode v uličke!" ozval sa natešený hlas Minhyuka a môj úsmev zmizol z tváre.

,,Takže si hetero, áno? Hneď ako bude Hoseokovi lepšie, beriem si ho naspäť k sebe."
Zatajil som dych a do očí sa mi tlačili slzy. Takže nakoniec opustím aj svoju jedinú lásku? Po tom všetkom, čo som znášal a ako som trpel jednoducho odídem? Odídem bez boja a Hyungwona prenechám Minhyukovi?