Fall In Love

XVIII.

Keď som sa dostal pred dvere domu, v ktorom bývala moja matka, zaváhal som. Naozaj by som sa tam mal vrátiť? Čo ak má vyhodí aj ona? Možno mi bude stále vyčítať to, že som gay. Možno mi bude vyčítať celý môj život. Zavrel som oči a stlačil som zvonček. Zvnútra sa ozvalo tlmené zvonenie zvončeka a potom kroky. Otvoril som oči a zadržal som dych. Počul som, ako odomyká zámku a potom sa otvorili dvere. V nich stála žena, ktorá si hovorila moja matka. Tvárila sa šokovane, aj keď jej oči hovorili niečo iné.

,,Hoseokie, zlatko, čo tu robíš?" spýtala sa trochu prekvapene.

,,J-ja..M-mohol by som tu zostať? I-iba na pár dní, potom vypadnem, sľubujem," zamumlal som a uhol som pohľadom. Vždy ma vedela dokonalo prečítať a to som na nej nenávidel.

,,Hyungwon ťa vyhodil?" tón akým to povedala bol..výsmešný. Úplne ma prečítala a to som iba prišiel.

,,Nie," zaklamal som, ,,len sme sa trochu pochytili."

,,Tak prečo si odišiel ty? Mal odísť on, nie ty," úplne ma nahrala. Vedela, že sme sa pohádali a vedela aj to, že už sa tam zrejme nevrátim.

,,No a čo keď som odišiel ja a nie on? Vieš, že jeho rodičia bývajú ďaleko," odsekol som a zamračil som sa. Naprázdno otvorila ústa. Dostal som ju. Kusnutím do pery som sa pokúsil zabrániť úsmevu.

,,Chlapče, ujasníme si pár vecí. Nechám ťa tu spávať, keď ty budeš robiť čo ti poviem. Tento dom má isté pravidlá, vieš," uškrnula sa a mňa prešla chuť smiať sa. Nenávidím jej pravidlá. Nenávidím taktiku jej hrania hier. Vždy, keď začne prehrávať, chopí sa šance a začne si určovať pravidlá. Potom proti nej nemá nikto nijakú šancu, ani keby bol svätý.

,,Dobre," práve som si vykopal vlastný hrob. Ale nezostávalo mi nič iné, pokiaľ som chcel mať strechu nad hlavou. Odstúpila od dverí a pustila má dnu.

,,Vitaj doma, Hoseokie. Som tak šťastná, že si sa vrátil," celá žiarila šťastím, pretože vyhrala. Vošiel som dnu a ona ma hneď objala. ,,Narástol si, si vyšší ako naposledy," zasmiala sa a mne z nej začínalo byť zle. Tvárila sa, ako keby sa za posledných pár dní nič nestalo. Keď som ju neobjal späť, pustila ma. Kŕčovito sa usmievala. Zavrela dvere a začala ma hnať do kuchyne. ,,Určite si hladný."

,,Nie," odsekol som a sadol som si za stôl. Sadla si hneď oproti mne a úsmev jej z tváre zmizol.

,,Tak pozri, budeš sa tváriť, že si najšťastnejšie dieťa pod slnkom, že sme dokonalá rodinka a ďalšie tie veci okolo toho. Nebudeš mi odvrávať, nebudeš drzý a urobíš všetko čo ti poviem, rozumieš?" zasyčala na mňa a mne nezostalo nič iné, iba prikývnuť.
,,Hoseokie, zlatíčko, čo by si si dal na obed?" znova sa jej na perách rozlial široký úsmev.

,,Veď vieš čo mám rád," kŕčovito som sa usmial.

,,Dobre, zlatko, bež si odpočinúť, keď to bude hotové, prídem pre teba," vstala od stola a ja tiež. Prakticky som z kuchyne vystrelil a bežal som do svojej starej izby. Vykopol som dvere a padol som do svojej starej postele. Snažil som sa upokojiť. Vôbec sa mi nepáčilo to, ako sa ku mne správala. Nechcem vedieť aké to musí mať otec a či to vôbec zvláda. Má slabé srdce a kedykoľvek môže skončiť v nemocnici. Ak aj on ju musí poslúchať naslovo, zanedlho skončí dva metre pod zemou a ja s ním. Nechápem ako to tu s ňou zvláda. Ja by som najradšej teraz spáchal samovraždu. Aspoň by odomňa mali všetci pokoj.

Hyungwon by si nechal byt, matka by nemala tak pritepleného syna, Changkyun by si ďalej strážil svoje tajomstvo a Hyunwoo by naďalej žil normálny život. Všetci by sa mali lepšie, ak by som nikdy neexistoval.

Hyungwon by mal ako mladší priateľku a mal by úžasný život. Nemusel by strácať čas so mnou štúdiom na rovnakej škole. Nemusel by platiť polovičku bytu. Nemusel by sa starať o niekoho tak neschopného, ako som ja.

Changkyun by si kvôli mne nezlomil ruku a neriskoval by kvôli mne. Mal by normálny život a priateľa, ktorého podvádza. Žil by si však bez ohrozenia, že by ho niekto nabonzoval.

Hyunwoo by kvôli mne nemusel zavrieť polku fitnes v meste a nemusel by ma mať na krku. Žil by si život na voľnej nohe s Minhyukom.

A matka? Tá by si žila bezstarostný život, užívala by si peňazí a voľnosti. Takto len stratila dvadsať rokov života pre nič za nič. Nič zo mňa nevychovala, iba nechutného teploša, ktorý reve za každú vec.

Ani som si to neuvedomil a vzlykal som. Ako som sa sem mohol vrátiť? Na čo som sa to zase dal?