Lucky life?

Lucky life 47 - Promise.

"Mám už toho sakra dosť!" buchla som päsťami o stôl. "Dosť klamstiev a ubezpečovaní! Dosť!" triasla som sa a zúrila som.

"Aké klamstvá kur*va?! Aké?"

"Myslíš si že som sprostá? Ty a Lil... Bože... Prečo si to spravil? Prečo? Toto bola posledná kvapka! posledná!!" prišla som k nemu a on ma chytil za zaťaté päste.

"Nič som nespravil." povedal cez zaťaté zuby.

"Nie? Tak prečo si tu? Prečo tu sakra si?!" na líci som pocítila štipľavú bolesť. O-on ma udrel.

Udrel ma.

Mňa.

Prekvapene som pozerala určite nie na Justina ale na jeho zúriacu červenú podobyzeň.

"Kde je ten Justin, ktorý by pre mňa zniesol aj modré z neba? Kde je?! Čo sa s tebou do riti stalo? Tetuješ sa každý týždeň ako nejaky kok*t, berieš drogy a jazdíš pouličné preteky? Si normálny? Ty si chceš založiť rodinu? Pre Krista kebyže nepotratím tak čo by bolo s tým dieťaťom?! Bolo by v decáku??" vykríkla som a priletela mi ďalšia facka. Prečo som len podplatila strážnikov že chcem mať súkromie?

"A kde je tá šestnásť ročná žienka? Kde je sakra?! Zmenila si sa! Jedine o čo ti išlo bola len sláva a peniaze!"

"Tak toto je úbohé." zasmiala som sa. "Peniaze? Myslíš si že aj keby som bola sama, bez teba tak by som ich nemala? A sláva? Je na hovno! Ja som dospela Justin! Dospela! Mala som len šestnásť a bola som ako krava zaslepená tebou a nikým iným! A ty? Ty si to zrejme využil a taká pár ročná hra ti vyšla. Neviem o čo ti tu ide ale vieš čo? Zožer si ten svoj prsteň za milióny!!" hodila som ho o stôl a sledovala som ako z neho vypadol drahý drahokam. "Nikdy ti neodpustím že si mi vzal polovicu mojej mladosti, nikdy! Bola to len strata času!!" vykríkla som mu do tváre a skôr než ma stihol opäť udrieť som vybehla von. Pred dverami na mňa čakal Josh no ja som ho bez povšimnutia prešla a vyšla som na čerstvý vzduch zadným východom. Oprela som sa o múr a pomaly som sa zošmykla dole. Cítila som ako sa moja čierna kožená bunda po drapavom povrchu múra potrhala, no v tejto chvíli mi to vôbec nevadilo.

"A-Alex!!" zakričal za mnou a potom ma konečne dobehol. "Si v poriadku?" smrkla som a zdvihla som pohľad k nemu.

"Hej." usmiala som sa.

"Nie... " zašepkal a sadol si vedľa mňa.

"Ja neviem ako to teraz bude." úplne sa mi zlomil hlas. Obíjmala som ho a on mi hladil vlasy.

"Čo si mu povedala? Miestnosť je zvukotesná tak-"

"Zničila som môj zásnubný prsteň." uškrnula som sa.

-Pre lepší efekt si pusťte song v komentároch-

Nasledovalo dlhé ticho. Boli počuť len moje vzlyky a tak Josh usúdil že lepšie sa mi bude plakať niekde inde než vo väznici.

-

Konečne sme šli domov. Josh vybavil helikoptéru ktorá nás doviezla do LA. Kedže som nemala kam ísť než do nášho domu, rozhodli sme sa s Joshom že si napoli prenájmeme obrovský apartmán v hotely Luxx v Malibu. Celé dni som presedela na mäkkej parapete pri okne a sledovala som príliv a odliv mora. Josh sa o mňa staral. Varil mi čaj a kávu, zaobstáraval jedlo ktorého som sa aj tak nikdy nedotkla, ale predovšetkým sa so mnou rozprával aj keď som mu malo kedy odpovedala. A aj ak áno, tak to len maximálne jedno-dve slová.

V jeden dlhý a tmavý večer, keď mesiac ukazoval jasný spln a odrážal sa od hladiny mora, ma napadla vec ktorú by som sa ho mohla opýtať. Dlho som nepremýšľala nad ničím iným len nad Justinom. Keď si pomyslím na jeho meno, úsmev alebo nebodaj jeho svojskú vôňu, bodne ma pri srdci. Viem, že on to tak necíti, no ja som stratila časť môjho srdca. Ako keby to bola torta ktorú rozrežete na osem častí a pár z nich chamtivo a pahltne zožeriete.

"Josh?" zašepkala som a on tu bol ihneď. Ticho stál a pozoroval ma. Videla som to periferným videním pretože som stále hipnotizovala mesiac. Odrazu som prestala a pozrela som sa naňho. Trošku sa mu rozšírili oči, no potom sa tváril normálne. Veď kto by sa nezľakol človeka ktorý už pár dobrých nocí nespal a k tomu ho osvetľuje len mesačné svetlo? Posunula som sa ďalej a Josh si sadol vedľa mňa a hneď na to ma vtiahol do jeho mohutného objatia. "Sľúb mi prosím jednú vec." prehovorila som zahriaknutým hlasom.

"Akú?" v jeho hlase bol počuť náznak úsmevu.

"Že ma nikdy, ale naozaj nikdy neopustíš." zašepkala som.

Názory? Píšte do komentov.
7+komentov=nová časť.

Btw: vytvorila som novú story pod názvom: Her story
Prosím pridajte si tu do knižnice! :)
Love u all.