Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

38. OTEC A SYN

„Čo to má znamenať?" 

Victoire aj Teddy sa zmätene okolo seba obzerali. V žiadnom prípade neboli v Brlohu. Boli totiž stále na Rokforte. Bola hlboká a čierna noc a vo vzduchu panovala taká zvláštna chladná až mrazivá atmosféra.

„Nefungovalo to?" pýtala sa Victoire

„Pššt!" Teddy vytiahol svoj prútik. „Neviem, ale niečo je zle ..." vravel ostražito. 

Stiahol Victoire, do zákrytu, keď zbadal akýsi čulý ruch. Po pozemkoch pobehovalo priveľa ľudí, náhlili sa v panike a ani si ich nikto poriadne nevšimol. Nedávalo to zmysel. Čoskoro však dostal odpoveď. Všade okolo nich sa rozľahol hlas. Chladný, krutý a jasný hlas. Akoby sa všetci ocitli v jeho zajatí. Bolo to desivé. Teddy cítil ako sa Victoire primkla bližšie k nemu a očividne sa chvela. „Čo to ..:"

„Pššt." zahriakol ju.

„Viem, že sa chystáte bojovať." Lord Voldemort hovoril pomaly a zreteľne. „Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim učiteľov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv." Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval: „Dajte mi Harryho Pottera," hovoril Voldemortov hlas, „a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa ani nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením sa vám." *

„Čo to?" hlesla Victoire otrasene. Po tom ako Voldemort stíchol sa pohrebné ticho rozhostilo všade. „Čo to má znamenať? Kde sme?" pýtala sa ustrašene.

„Obávam sa, že viem kde sme. A nebude sa ti to páčiť ..." Teddy ju objal. „Dostaneme sa odtiaľto, sľubujem." pobozkal ju do vlasov. „Nič sa ti nestane."

„Ale ako?"

Teddy nevedel, hoci potom ho to napadlo. „Priala si si aby sme mohli niečo urobiť však?" Teddy si spomenul ako vzala jeden kamienok z jeho rúk."

„Takže je to celé moja chyba?" osopila sa naňho Victoire podráždene.

„To som nepovedal." bránil sa Teddy. „Máme ešte jeden kameň, ale nemôžeme ho použiť. Nie je polnoc ..."

„Mám byť vystrašená, alebo šťastná, že sa mi splnilo želanie?" spýtala sa mierne sarkasticky a takmer u toho plakala.

„Netuším." odvetil Teddy. Chytil ju za ruku. „Poďme ..." zavelil. Trocha sa medzitým spamätal. „Pamätáš sa čo vravel Firenze? Nič sa nedeje iba tak bez dôvodu. A možno toto bolo to, k čomu sme smerovali."

Neodpovedala. Snažila sa upokojiť svoje šielene bijúce srdce. Ale bolo to ťažké. Triasla sa sa a celom tele. „Pravda, povedal to." súhlasila Victoire po dlhej chvíli. „Myslíš, že by sme mohli Remusovi pomôcť?"

„Urobím pre to všetko." odvetil Teddy odhodlane. 

„Dobre," Victoire prikývla. „Kde by teraz mal byť? Vieš to?" pýtala sa.

„Nie som si istý." poznamenal Teddy. „Niekde tu vonku. Zabezpečoval ochranu ... to je jediné čo mi strýko Harry vedel povedať."

„Aj to je niečo." Victoire sa pousmiala. „Rozdelíme sa!" navrhla.

„Nie!"

„Neboj sa, budem v poriadku Edward." sľúbila mu. Dala mu krátky bozk na líce. „Zvládneme to. Viem to." Stála sa šialene bála, ale toto bolo niečo čo nehodlala premeškať. 

„Vic!" zavolal za ňou, ale márne. Bola preč. Zamiešala sa medzi bojujúcich čarodejníkov a podarilo sa jej dostať sa až do hradu. „Merlin!" už vedel, o čo sa chcela pokúsiť. Nemohol jej to zazlievať. No zatiaľ bola v hrade v bezpečí. Boj sa začal iba tu vonku. Teddy sa spamätal až keď okolo neho presvišťalo smrtiace zaklínadlo, no tesne ho minulo a narazilo do jednej z kamenných strážcov, ktoré oživila profesorka McGonagallová. Dal sa do behu. Tu Remusa nikde nevidel, musel teda byť na druhej strane hradu. Na nádvorí, na mieste, kde zomrel. Tam ho zabil Dolohov. Lenže toho už niet ... Pribehol práve včas aby videl ako Remus z posledných síl bojuje s Greybackom. Zákerný vlkolak sa zasmial a opäť zaútočil.