36. KAMEŇ PRIANÍ

809 100 19
                                    

Teddy s Victoire vošli do Zakázaného lesa. Hoci bolo teplo a slnko, čím hlbšie zašli tým bolo všade tmavšie a chladnejšie. Victoire sa niekoľkokrát strhla a pritom si mrmlala rôzne nezmysli. „Už si niečo našiel, Edward?" spýtala sa.

„Nie." odpovedal rovnako ako pred piatimi minútami. Hľadanie mesačných kameňov vôbec nebolo jednoduché. Nijako sa totiž na pohľad nelíšili od obyčajného kameňa z lesa. Dumbledore im ukázal jedno kúzlo, ktoré im malo pomôcť a tak viac menej iba skúšal každý jeden kameň, ktorý aspoň z časti pripomínal ten z náhrdelníku, ktorý patril jeho mame.

„Aha!" Victoire našla jeden sivý kameň a podala mu ho. „Čo toto?"

Teddy si ho vzal. Namieril naň prútik a zamrmlal zaklínadlo. Kamienok zasvietil na žlto a on ho opäť sklamane zahodil. Bolo to ako hladanie ihly v kope sena ... šialené. Mohlo to trvať celú večnosť.

„Čo tu robíte?" ozval sa pri nich zvedavý hlas, jedného veľmi mladého kentaura. Jednoznačne ešte nebol dospelý, no nebolo to ani mláďa. Doklusal až k nim, netváril sa hrozivo, skôr zvedavo. Mal dlhé striebristo plavé vlasy a nezvyčajne modré oči, trocha znepokojivé, ale láskavé.

„Firenze?" hlesla Victoire.

Mladý kentaur sa zatváril neveriacky. Vyzeral naozaj prekvapene, dievča poznalo jeho meno.

„Kto ste?" spýtal sa ostražito.

„Sme priatelia," slova sa ujal Teddy. Firenze bol milý kentaur, vždy iný než ostatní a občas prišiel na kus reči so študentmi. Alebo zastupoval profesorku Trelawneyovú, keď bola chorá, alebo keď jej veštecká guľa oznámila, že si má vziať voľno a vydať sa na duchovnú cestu do Himalájí, kde strávila pol roka. 

„Nie ste odtiaľto." povedal kentaur.

„Nie nie sme." priznala sa Victoire. Nebolo čo zapierať.

Prenikavo sa na ňu zadíval. „Víla."

Prikývla. „Tak trocha áno." pousmiala sa. „Až tak je to vidno?"

„Kentauri vidia viac než človek." 

„Aha, áno." mykla plecami. Už dávno vzdala snahu o pochopenie mentality kentaurov. Boli múdri, no trocha desiví. Navyše mali také zvláštne zmýšľanie. Pozrela sa na Teddyho a potom opäť na Firenzeho. „Nuž, my ... Hľadáme mesačné kamene."

Firenze sa zamračil. „Mesačné kamene?"

„Áno," slova sa opäť ujal Teddy. „Iba tak sa môžeme vrátiť domov." Z vrecka vybral medailón, ktorý ich sem pred mesiacmi priniesol. „Nepatríme sem."

Firenze si od Teddyho vzal náhrdelník. „Mesačný kameň." poznamenal. Bruškom palca prešiel po jeho hladkom povrchu. „Cítim, že sem nepatríte. Nie ste z tejto doby."

„Nie nie sme."

Mladý kentaur vyzeral, že bojuje sám so sebou. Napokon sa okolo seba poobzeral, akoby chcel overiť, či sú sami. „Nasledujte ma!" zavelil. Takmer hneď ako to dopovedal sa rýchlym klusom rozbehol pomedzi stromy. Teddy aj Victoire si vymenili rýchle pohľady, ale takmer okamžite ho nasledovali.

Firenze ubral z tempa, pretože les bol čoraz hustejší a nedalo sa jednoducho pohybovať, a tak mu aspoň obaja stačili. Kráčali mlčky. Kentaur ich viedol odľahlými chodníkmi, o ktorých nemali ani potuchy.

„Čo to je?" zašepkala Victoire keď v diaľke počula akýsi šum.

Teddy ho počul tiež. „Znie to ako rieka."

„Rieka?" nechápala. „V Zakázanom lese?"

Nebola to klasická rieka, skôr iba malý potôčik, ale voda veselo žblnkotala a šumela. Takto hlboko v útrobách lesa, bolo šero, hoci bol jasný deň a pofukoval teplý vetrík, ktorý sa pohrával so zelenými listami stromov, aj tými ktoré boli popadané. Čistinka okolo potoka bola plná ružových, žltých či modrých. kvetov.

Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]Where stories live. Discover now