Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

21. V ŠKRIEKAJÚCEJ BÚDE

Teddy neustále mieril na Bellatrix. Minúty stáli či bežali, nebol si tým istý. Díval sa na ženu, ktorá toľkým ľuďom zničila život. Vzala im sny, nádej a aj život. Medzi nimi bol aj on. Vďaka nej nikdy nepoznal aké je skutočné objatie matky ... kvôli nej jeho babička preplakala toľko nocí. Vlastná sestra jej vzala to, čo mala najradšej na svete. Dcéru. Teddy ako malý tomu poriadne nerozumel, ale ako rásto a začal vnímať veci bolelo ho to čoraz viac. Andromeda stále občas plakávala v noci, no už nie tak často. Nie že by to prestalo bolieť, ale preto, že už nevládala. Urob to, šepkal mu jeho vnútorný hlas. Naozaj to chcel, no uvedomuje si, ako sa mu chvejú ruky. Andromeda ho chytila za ruku a on ju pomaly skláňal. „Nerob to ... Nie si vrah ..." zašepkala. „A navyše je to moja sestra."

„Zavrhla vás, neváhala by vás zabiť." bránil sa Teddy.

„Práve preto. Nechcem byť ako ona. Ani ty nebuď ... "

Teddy iba prikývol, po líci mu stekala slza. Hoci toto rozhodnutie oľutoval už v momente ako s ním súhlasil.

Ozvalo sa pár výbuchov, a Teddy sa obzrel. Alastor Moody. Nepochybne to bol on. Zajal niekoľko smrťožrútov, ktorí naňho útočili no bezvýsledne. Teddy bol fascinovaný. Nikdy nevidel nikoho tak rázne čarovať a navyše presne. Neviditeľnými lanami spútal niekoľko smrťožrútov. Teraz už chápal, prečo bol Moody legendou medzi aurormi a veľký vzor strýka Harryho.

„Ponáhľajte sa k dcére a manželovi." žiadal Andromedu Teddy keď sa spamätal odtrhol zrak od Moodyho.

Bellatrix sa prebrala no nezaútočila ale odmiestnila sa, pritom nenávistne zazerala na svoju sestru a toho neznámeho chlapca. Moody sa však blížil. „Rýchlo ..." súril Teddy Andromedu ešte úpenlivejšie. „Môže sa vrátiť. Musíte sa skryť!"

„A ty?"

„Victoire." šepol odrazu. „Mám tu kamarátku, musím ju nájsť."

Andromeda napokon prikývla a bežala smerom, kadiaľ sa pred pár minútami prebojoval Ted Tonks.

Teddy sa obzeral okolo seba. Victoire nebola nikde. Však bol chaos, trosky, ľudia kričali, smrťožrúti vrhali zaklínadlá na aurorov, a snažili sa oslobodiť svojich druhov a napáchať čo najväčšie škody. „Hej ty!" zakričal Alastor Moody na Teddyho. „Šmýkaj späť do školy, do bezpečia!"

„Nemôžem ... mám tu kamarátku. Musím ju nájsť!"

„Nedovolím ti to."

„Nepýtal som sa na dovolenie!" odsekol Teddy. Práve včas vytvoril štít, a zachránil pravdepodobne Moodymu život. „Viem sa o seba postarať!"

Ovzdušie ochladlo a deň stmavol, hoci do večera bolo ešte ďaleko. „Dementori ..." šepol Teddy. O chvíľu ich aj zazrel. Naozaj vyzerali desivo. Vzdialene si uvedomoval ako ľudia kričia. Chlad bol priam hmatateľný. Moody mu niečo povedal, uvedomil si, že niečo hovorí, lebo sa mu otvárali ústa, no reálne nepočul ani slovko. „Vic ..." šepol Teddy sám pre seba. Dúfam, že sa smrťožrúti k Trom metlám nedostali a možno je v bezpečí a nevedomosti. Musel ju nájsť a museli vypadnúť. Z celej sily akej bol schopný sa sústredil na ňu. Na jeho krásnu vílu, na jej smiech a na Remusa, ktorého mohol spoznať. 

„Expecto patronum." zašepkal. Z prútika vystrelilo biele svetlo, ktoré sa sformovalo do podobizne vlka. Všetok chlad ustal, a mal pocit, akoby mu niečo zvláštne horelo vo vnútri tela. Úľava? Že sa ho nemôžu dementori dotknúť alebo snáď nádej. Bolo mu to jedno. Sústredil sa na Victoire. Už konečne videl nápis Troch metiel. No videl aj to, ako bola polovica hostinca v troskách a dvere vytrhnuté z pántov ležali kúsok od neho. Teddy na nich videl škrabance.