Argia ✔

KAPITOLA TRINÁSTA

Bola už tma. Theo šoféroval svoje auto, ktoré s tichým pradením mierilo k domu Argie. Mal tam byť už skôr, ale v práci ho zdržal šéf, ktorý sa vypytoval práve na jeho kolegyňu.

Theo mu oznámil, že sa vracia až na budúci týždeň, čo neprijal práve nadšene. Rozhodol sa, že je mu jedno, čo chce Argia, ešte v ten týždeň sa dovalí aj keby mali Označení padať z tmavého neba. Theo vedel, že hoci je ich šéf agresívny, takéto niečo by jej do očí nepovedal. Vedela to aj Argia a tak si bol istý tým, že napriek jeho vyhrážkam sa Argii nedočká. Vlastne Theo tiež rozmýšľal o tom, žeby sa tomu testu vyhol.

Bola to úplná hlúposť, ktorá spočívala na spontánnych reakciách ľudí v rôznych situáciách. Bolo dokázané, že Označení majú pri stresových situáciách oveľa vyšší tlak ako ľudia, kým pri pokojných sú ich výsledky úplne normálne a rovné skutočným ľuďom. Ten test sa nekonal len v Officiu ale aj v každej inej veľkej firme, no nebol človek, ktorému by nešli na nervy. Navyše, Theo mal pocit, že tie testy nie sú úplne presné.

Theo pozrel na hodinky, ktoré ukazovali niečo krátko po pol desiatej a v duchu si nadával, že prečo nenechal svojho šéfa zazerať na jeho odchádzajúci chrbát skôr. Argia bola preňho oveľa prioritnejšia než ten starý plešatý imbecil. Neznášal ho, a tak, ako to vedel on, vedel to i jeho šéf, Musoro Burton.

Problém bol v tom, že Burton bol vplyvný a mal istý vzťah s jeho rodičmi. Hlavne s matkou, aby sa nezabudlo poznamenať. Mali spolu... výborný vzťah. Dal by sa opísať všelijako, no Theo vždy poznamenal iba to, že poslednou kvapkou ich vzťahu bol incident, keď jeho matku pretiahol u nich doma a Theov otec ich načapal. Jeho otec s matkou ukončil svoj vzťah raz a navždy, no bohužiaľ, odvtedy o ňom nepočul Theo nič. Možno už dávno nežil.

Jeho matka však naďalej tajila vzťah so svojim šéfom, vraj aby sa nerozniesli klebety o tom aké výnimky s ňou robí. Vraj pre ňu nikdy nič také neurobil. Nebola to pravda, samozrejme. Už len to, že Musoro prijal Thea do Officia, bola výhoda. Matka tak dostávala dvojnásobný plat, pričom on len ťukal do klávesnice.

Theo to celé neznášal a hoci plakal v deň, keď mu umrela matka, no bol to len chvíľkový šok. Odvtedy, stále keď si na ňu spomenul, vybavil sa mu len jej vyčítavý pohľad, ktorým ho dookola utvrdzovala v tom, akým sklamaním pre ňu bol.

Pri tých spomienkach zovrel volant v rukách až mu zbeleli hánky. Auto pred sebou si všimol až neskoro a šmykom sa zastavil vedľa čiernej metalízy. Vozidlo nevyzeralo byť poškodené, ale predné dvere boli otvorené.

Theovi sa to nepáčilo a chcel ísť ďalej, no niečo ho prinútilo zaváhať. Hryzol si do spodnej pery a opatrne otvoril dvere auta. Zarazil sa, keď ho ovanul silný zápach hniloby, ktorý vždy sprevádzala prítomnosť Označených.

Prehltol guču v hrdle a aj napriek vlastnej vôli, vykĺzol z auta. Po tom, čo podišiel k tomu druhému, srdce mu vynechalo úder. Spoznal to auto a keď sa mu srdce vrátilo do sveta živých, začalo zbesilo búchať a vyrážalo si cestu na povrch.

Jeho obavy sa len umocnili vo chvíli, keď si všimol druhé dvere na kraji cesty. Boli vytrhnuté z pántov a na jeho bokoch sa zračili dlhé škrabance. Hrdlo sa mu stiahlo a pohľad mu padol na čiernu kabelku povedľa vytrhnutých dvier.

Podišiel k tomu so zlou predtuchou a srdce mu padlo až do topánok, keď zočil občiansky preukaz. Preukaz, ktorý patril Argii. Nevedel čo robiť, klesol na zem a ostal tak.

Z tranzu ho vytrhlo až zašumenie kríkov. Strhol sa a vyskočil na rovné nohy. V rukách zvieral zvyšky Argiinej kabelky a pomaly podišiel k jej autu. Nevedel si ani predstaviť, čo sa stalo.

Vkĺzol na sedadlo spolujazdca a zahrabol v jej kabelke. Mala tam mobil, malé zrkadielko a nejakú presklenú nádobku, ktorá vyzerala ako od takých tých starodávnych parfumov. Usúdil, že peňaženka jej musela niekde vypadnúť pozdĺž cesty.

Chcel vystúpiť no prekvapilo ho mesačné svetlo, ktorému sa podarilo predrať cez Temnotu a jeho lúč sa odzrkadlil od malého predmetu na zemi.

Theo zvraštil obočie a sklonil sa k lesknúcej vecičke. Bol to malý medailón leptaný krvou. Brušká prstov boli krásne odtlačené červenou tekutinou a Theo vytiahol z vrecka malý papierik. Opatrne naň odtlačil krvavý znak a papierik s vernou kópiou odtlačku schoval do sterilného vrecúška. Prezrel si medailón a zvraštil obočie. Nikdy nič také u Argii nevidel.

Znova začul šum v kríkoch, tentoraz to však bolo bližšie. Nevedel, čo robiť. Dúfal, v kútiku duše sa naozaj modlil, aby Argia stihla ujsť a bola to ona. Niečo mu však našepkávalo, aby utiekol čo najrýchlejšie.

Nemohol si to však dovoliť. Ak to bola naozaj Argia, mohla byť zranená. A ak to bol Označený, musel sa ho zbaviť. Skôr, než by sa on zbavil Thea.

Vystúpil, hoci sa mu triasli kolená, a prešiel k lesu. Oči sa mu rozšírili hrôzou, keď pred lesom zočil telo. No nepatrilo Argii, ako si najprv myslel. Boli to franforce z Označeného, ktorý rozhodne nebol živý. Tvár mal doškriabanú a zdeformovanú väčšmi, než obyčajní Označení. Z tela mu chýbali kusy pokožky a Theo i napriek tme rozoznal šmuhy zaschnutej krvi, ktorá však nemohla patriť Označenému. Tí nikdy nekrvácali.

Inštinktívne zacúval a zalapal po dychu. Šuchotanie lístia bolo úplne blízko a vtedy spomedzi kríkov vybehla Označená. Theo jej nevidel do tváre, no bola skrčená, pazúry mala dlhšie, ako ostatní. Mala na sebe čierne oblečenie, ktoré bolo roztrhané a z úst jej vychádzalo neznesiteľné vrčanie.

Theovi stuhla krv v žilách, vo chvíli, keď sa k nemu vybrala. Chcel cúvať, no nohy ho neposlúchali. Bol na kraji totálnej hrôzy. Bol paralyzovaný vlastným strachom, ktorý sa mu rozlial spolu s krvou.

Bola stále bližšie a bližšie, no on sa nevedel ani len nadýchnuť, nie to rozbehnúť pre život. Kamienky nemal po ruke a zbaviť sa jej bez nich bolo ťažké. A ona nevyzerala na bežnú Označenú.

Dostala sa k nemu. Delila ich sotva metrová vzdialenosť. Theo sa zahľadel na jej leptané čierne vlasy, ktoré sa mu zdali tak povedomé. Zdvihla k nemu tvár a Theo konečne rozoznal jej tvár. Čo vidieť, zrejme, nechcel.

Úzke pery, úzky nos, oči mandľového tvaru, ktoré i pod mliečnym závojom svietili iskrivým modrým svetlom. Theo nevedel ovládnuť svoje činy. Argia sa k nemu natiahla a chcela mu zdrapiť zuby do ruky, no on reagoval bez rozmýšľania.

Ruka sa mu vymrštila do vzduchu a až vtedy si uvedomil, že ešte stále zvieral medailón v ruke. To sa mu rozpálilo v ruke, jeho to však nebolelo. No vtedy, keď sa dotkol Argiinej obnaženej pokožky, presvietilo sa jej telo a ona sykla. Bolestivo a neskutočne hlasno. Theo sa nestihol spamätať a Argii už nebolo. Zmizla medzi stromami.

Čuste lidičky :D
Dúfam, že ste si časť užili, prajem úspešné prežitie posledného školského týždňa v roku :D Kto sa už teší na prázdniny tak neskutočne ako ja???? :D